Z Prahy k brehom Atlantiku X.,

9. deň (utorok) - Alhambra

Aj keď aj noc bola veľmi dusná, vďaka únave sme sa vyspali vcelku dobre. Vstávame skoro ráno, už o siedmej hodine, aby sme boli pri vchode do Alhambry ešte pred otváracou dobou, tak ako nám odporúčala pani správcová. Podľa nej sa tu vytvorí rada už v čas, kedy sa celý komplex len otvára – o pol deviatej. Asi 20 minút pred otvorením dorazíme ku vstupnej bráne a vidíme , že mala pravdu. Už teraz je tu rada približne 20 ľudí. Ale vzhľadom k tomu, že turistov odbavujú dve okienka, postupujeme rýchlo, čo zmiernilo naše obavy z dlhého čakania. Za pár minút už v rukách držíme vstupné lístky, každý za 12 euro. Aj keď bola cena o niečo vyššia, než sme boli zvyknutí, môžeme povedať, že aj keby sa platilo dvojnásobok, stále to za to, čo sme videli, stálo.

Celý komplex sme prešli asi za dve a pol hodiny a môžeme o ňom povedať len slová chvály. Od vyzdobeného Arabského paláca Palacio Nazaríes (jedna z najkrajších arabských stavieb v Európe, so štukovou výzdobou stien, nádhernými dlaždicami a prepracovanými klenbami), cez záhradu paláca Generalife (v preklade „architektova záhrada“ – zelená oáza kontrastujúca s okolitými vrcholkami pohoria Sierra Nevada) až po citadelu Alcazaba. Všetko je tu premyslené a prepracované do najmenšieho detailu – záhrady, architektúra, umelecky vytvorený zavlažovací systém, interiéry, ozdoby budov (ornamenty a pod.). Jediné, na čo sa pripravte a čo môže návštevu Alhambry trocha skaziť, sú nekonečné hordy turistov a občas, keď si chcete vyfotiť nejakú časť pamiatky bez ľudí, musíte skrátka počkať. Oficiálne štatistiky informujú, že Alhambru navštívi denne okolo 6000 ľudí, ale pokiaľ si privstanete tak ako my, problém s tým mať nebudete. Po prehliadke sa vydávame na obed, a pretože sa blíži poludnie, zničujúce horko začína kulminovať. Cítime, ako nás slnko spoľahlivo opeká aj cez palcovú vrstvu krému, ktorú sme na seba naniesli. Čo vyústilo do chôdze nie podľa toho, kade chceme ísť my, ale podľa toho, v akej ulici je tieň. Vydávame sa do neturistických častí mesta, kde už vládnu dlhé rovné ulice lemované niekoľkoposchodovými domami a rôznymi obchodmi v prízemí. V jednom potravinovom si kupujeme okrem občerstvenia podľa aktuálneho hladu aj nejaké zásoby na zajtra, pretože máme v pláne vydať sa do horskej oblasti Sierra Nevada, ktorej dominujú vrcholy Mulhacén (3480 m) a Veleta (3393 m). Na izbe usporiadame osvedčenú večeru šampiónov: tortillové placky so salámou, syrom a výbornú paradajkovo-olivovú omáčku. Studená sprcha je povinnosťou. Navečer vyrážame do rušného centra nájsť nejaký podnik, kde si naplánujeme zajtrajší trek v horách. Kaviarne a reštaurácie sú takmer výlučne obsadené turistami, miestni v nich tvoria menšinu.

Zapadneme do jedného podniku, ktorý svojou výzdobou vyzerá ako útočisko cestovateľov – steny sú polepené mapami zo všetkých kútov sveta, kolorit dopĺňajú obrázky krajín a pohľadnice. Skúsime miestne pivo – Alhambru – malé sa tu točí do 0,2l, veľké do 0,4l. Podľa jeho chuti je poznať, že pivo tu nie je tým hlavným nápojom. Čo sme zatiaľ videli, tak Španieli alkoholu moc neholdujú, dávajú prednosť rôznym miešaným limonádam alebo káve. Pivo tu konzumujú v drvivej väčšine iba cudzinci.

Nabudúce: Costa del Sol

Text a foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: O. Kubáčková