Z Prahy k brehom Atlantiku IV.

3. deň (streda) - Konečne Španielsko

Po výdatnom spánku sme sa výdatne naraňajkovali, vypili svoju šálku kávy a džúsu, zjedli svoje toasty a croissanty s marmeládou či maslom, doniesli veci do auta a vydali sa ďalej smer Španielsko. To ležalo len niekoľko desiatok kilometrov pred nami. Krajina západne od Béziers sa postupne začínala meniť a počas jazdy pozdĺž pobrežia sa nám naskytol pohľad na monumentálne Pyreneje. Pohľad na nezaplatenie. Pred spaľujúcim horkom, ktoré sa neustále stupňovalo, nás spoľahlivo chránila klimatizácia a tak sme si užívali ubiehajúcu krajinu. Bolo vidieť, že prázdniny a dovolenky vypukli už v plnom prúde, pretože nebola chvíľa, kedy by sme nenarazili na nemecký, holandský alebo francúzsky karavan. Rýchlo sme sa blížili k našej bráne do Španielskeho kráľovstva – hraničnému mestečku Le Perthus, ktoré má 582 obyvateľov, ale snáď ešte viac obchodíkov, kasín, reštaurácií a hlavne áut. Pokiaľ by ste sa rozhodli v meste na nejakú chvíľu zastaviť, možno oceníte miestnu pevnosť Fort de Bellegarde, ktorá bola postavená v druhej polovici 17. storočia a naposledy, počas druhej svetovej vojny, bola využívaná Gestapom ako väzenie pre vojnových zajatcov a nepriateľských agentov.

O tom, že sme sa z Francúzska dostali do Španielska nás informovala modrá ceduľa so žltými hviezdičkami Európskej únie. Prvé dojmy neboli práve pozitívne. Prechádzali sme malým mestom La Jonquerou zasiahnutým chaotickým stavebným boomom. Zistili sme, že po ceste do Barcelony budeme míňať Figueres, rodisko Salvadora Dalího. A zastaviť sa tam je ponuka, ktorá sa skrátka neodmieta. Keď sme prišli do mesta, bolo hneď poznať, že je to Dálího rodisko – narazili sme na Dalího sochy, v obchodoch so suvenírmi to vecami s dalíovskou tematikou priam pretekalo. My sme ich ale míňali a natešene sa ponáhľali do Teatro-Museo Dalí.

Na jeho stavbe sa veľkou mierou podieľal sám Salvador Dalí. Jadro múzea tvorí budova, ktorá bola počas jeho mladosti mestským divadlom. Keď bolo roku 1974 otvorené, na návštevníkov čakala rozsiahla zbierka umeleckých diel, ktorá mapuje obdobie od Dalího začiatku až po práce z konca jeho života.

Než sme sa do múzea dostali, nejakú dobu sme prechádzali sem a tam cez úzke stredoveké uličky Figueres, než sme našli vhodné miesto na parkovanie na akomsi malom námestíčku, ktoré v iných dňoch slúži ako tržnica.

Keď sme aspoň stokrát skontrolovali, či nestojíme na nejakom zákaze, v modrej zóne alebo platenom parkovisku (boli sme spoľahlivo vystrašení, keď sme sa ešte pred odjazdom dočítali, ako všelijako nám môžu odtiahnuť auto atd.), tak sme sa konečne vydali k očakávanému múzeu. Čakali sme dlhú frontu a sklamaní sme teda naozaj neboli. Na malom námestí pred múzeom sa vinul dlhý had ľudí. Zaradili sme sa a zatiaľ aspoň zvonka obdivovali originálny vzhľad budovy. Pobyt pod spaľujúcim slnkom aspoň trochu skracovala prítomnosť gitaristu - speváka, ktorý oprašoval Stingove staré hity, a miestneho starého podivína, ktorý pri vchode postupujúcim ľuďom v rade vždy niečo dôležité oznamoval. Našej pozornosti neunikli jeho rekvizity – starý detský kočík plný rôznych vecí a hračiek, z ktorých mal niekoľko vystavených pred múrmi múzea spolu s dohrávajúcim detským hudobným nástrojom. Keď sa tento muž svojím spevom pridal k mladému gitaristovi, vytvoril sa tak bizarný obraz, nie nepodobný tomu od Dalího.

Vstupné vás vyjde na 10 euro a so študentskou kartou zaplatíte o dve eurá menej. Tak či tak zaplatené peniaze ľutovať nebudete. Múzeum nie je iba výstavou obrazov (nie len od Dalího), sôch, ale i optických ilúzií, šperkov (leží v samostatnej časti s vlastným vchodom), a vám je tak naservírovaný neskutočný a zábavný umelecký zážitok. Cítili sme sa ako v inom svete, ako v Dalího surrealistickom sne.

Keď sme vyšli von do reality, ešte nejakú chvíľu sme spracovávali predchádzajúce dojmy a usúdili sme, že pre zlepšenie celkového zážitku sa hodí zájsť si niekam na obed. Skončili sme v gyros reštaurácii v podstate hneď za rohom a po pár minútach sme s plnými žalúdkami išli späť k autu.

V navigácii sme zadali smer Barcelona, prechádzali sme cez Gironu, na ktorú sme bohužiaľ nemali moc času, takže sme ju iba trocha prešli autom, videli nádhernú veľkolepú katedrálu a časť Starého Mesta. Aj tak sa nám podarilo zablúdiť na vysoký kopec s honosnými vilami a chvíľu trvalo, než sme sa odtiaľ vymotali.

Barcelona ležala len pár hodín jazdy pred nami. Vzhľadom k tomu, že sa niekto z nás (to nechajme radšej stranou) na navigácii „uklikol“, zamierili sme na platenú diaľnicu, kde sme si to na jej začiatku pri mýtnej bráne samozrejme namierili k nesprávnemu terminálu, boli sme vytrúbení, ale nakoniec sme predsa len zaplatili a prešli. Vďaka navigácii sme našli ubytovanie v moteli F1 ležiacom v Mollet del Vallés, prímestskej oblasti vzdialenej približne 20 kilometrov od samotnej Barcelony.

Na recepcii sme stretli angažovaného recepčného, ktorý nám na mapke vyznačil, čo nesmieme zabudnúť navštíviť, poďakovali sme sa a vydali sa trochu preskúmať okolie. Míňali sme množstvo kaviarní, kde miestni sledovali futbalový zápas s Nemeckom. Mollet nás ešte prekvapil množstvom moslimov, ktorých sme stretávali v uliciach. V moteli sme ešte pojedli plody nášho nákupu (napríklad znamenitú papayu) a odobrali sa naberať sily na ďalší deň.

Nabudúce – Barcelona – mesto snov.

Text: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: O. Kubáčková