Z Prahy k brehom Atlantiku XV.

14. deň (nedeľa) - Pochod Lisabonom

Nedočkaví, až si prehliadneme Lisabon lepšie než v predošlé noci, sme vstali o pol deviatej, resp. pol ôsmej miestneho času. Rozhodli sme sa, že sa naraňajkujeme až v meste. Za malebného slnečného rána sme teda nastúpili do auta a vyrazili do mesta.

Vďaka tomu, že bola nedeľa, sme mohli zaparkovať bezplatne v centre a to v peknom a tichom Beléme, štvrti, ktorá sa pýši honosnými vilami, ktoré sú často sídlom ambasád. Vyšli sme na kopec, z ktorého bolo skvele vidieť more aj domy pod nami. Na jeho vrchole sa nachádza kostol Igreja de Memória, ktorý bol bohužiaľ zatvorený. Chvíľu sme sa zdržali, aby sme urobili pár fotiek a vydali sa ku kláštoru sv. Jeronýma, ktorý je možné zaradiť medzi miestne najslávnejšie historické pamiatky.

Cestou dole sme sa ale ešte zastavili v supermarkete, v ktorom nás zaujala rozmanitosť potravín, avšak opäť sme skončili pri jogurtoch. Stihli sme si ešte prehliadnuť časť Belému, v ktorej sa okrem prepychových vil ojedinele nachádzali aj domy, ktoré boli v dezolátnom stave.

Keď sme došli ku kláštoru, boli sme nemilo prekvapení snáď nekonečným davom turistov, áut a autobusov, čo nám trochu pokazilo náladu, pretože bolo veľmi ťažké urobiť snímok, kde by neboli ľudia. V kostole sa v tej dobe práve konala bohoslužba, dovnútra boli pustené skupinky po dvoch až piatich ľuďoch. Vnútrajšok pôsobil, ako to u podobných chrámov býva, monumentálne a nebolo si ťažké predstaviť, akú bázeň musel vo veriacich vyvolávať. Po tom, čo sme z chrámu vyšli, sme chceli ísť ešte do múzejnej časti komplexu, tu však obliehal rad stoviek ľudí a nebolo vidieť, že by sa nejako hýbala, skôr narastala. Preto sme radšej pokračovali pozdĺž pobrežia do centra. Ulice lemovali nízke domčeky, z ktorých niektoré boli kvalitne rekonštruované, iné sa nachádzali v žalostnom stave, ale aj tak dávali mestu pútavú atmosféru.

Teplo okolo poludnia začínalo byť neúnosné a preto bolo na čase sa aspoň na chvíľu niekam schovať. Útočiskom sa nám stala malá kaviareň-bistro neďaleko parku  Afonso de Albuquerque. Nechali sme sa pohostiť v americkom štýle - hamburgermi, hranolkami, kolou a kávou, dokopy za 4 eurá pre jedného. Aj keď sme si sadli na malú predzahrádku pod slnečník, museli sme po chvíli vstať a presunúť sa do chladných útrob podniku. Tam sme si prečítali čerstvo kúpené noviny a osviežovali sa chladným vzduchom z ventilátora.

Po chvíli sme pokračovali cez mestské časti Lupa, Estrela, Bai Alto až do Baixy a Alfamy. Ako sme sa už zmienili, architektonicky sa Lisabon podobá Prahe, avšak nemilo nás prekvapili špinavé ulice, o ktoré sa, mimo historické centrum, miestni príliš nestarajú. Po zemi sa nedotklivo váľali odpadky, prázdne fľaše od alkoholu a nemali sme núdzu o ľudí spiacich na chodníku medzi odpadkami.

Náš dnešný cieľ bol hradný komlpex Castelo Sao Jorge, na ktorý jazdili typické lisabonské žlté električky. My sme sa však nenechali zlákať pohodlnou jazdou a pokračovali radšej v pešej túre, aby sme si užili nielen svetlé, ale aj tienisté stránky mesta. Na krásnom bulvári Rua Augusta nám napríklad za bieleho dňa ponúkali hašiš, ale videli sme našťastie aj pár zaujímavých pouličných umelcov, čo nám trochu spravilo chuť. Výstup na hrad sme absolvovali cez podhradnú štvrť, ktorej domy boli, podobne ako inde v meste, v príšernom stave, obzvlášť, pokiaľ sa porovnajú napríklad s podhradím Pražského hradu...

Pred vstupom do hradu sme museli zaplatiť vstupné, ktoré nás na jedného vyšlo na 3.5 eur. A stálo to za to, pretože z hradieb bol úchvatný pohľad na tepajúcu metropolu pod nami. Slnko však pomaly zapadalo a my sme museli absolvovať dlhú cestu späť k autu, nehľadiac na to, že obaja sme začali mať pekelný hlad. Ten nás doviedol až do malej a prázdnej talianskej reštaurácie. Max si dal pizzu a Jakub cestoviny, obom nám chutilo a všetko sme zapili talianskym espressom. Tentokrát s ťažkými žalúdkami sme pokračovali po pobreží k autu a užívali si noc v Lisabone. Minuli sme monumentálny pamätník – Belémsku vežu – venovaný expedícii objavovateľa Vasco da Gamu, ktorý vďaka dobrému nasvieteniu vyvolával ešte pôsobivejší dojem než vo dne. Došli sme aj k fontáne stojacej  pri Belémskom kultúrnom centre, ktorej osvietené vodotrysky vytvárali krásne dúhové tance vody. Prechádzali sme aj pod mostom 25 de Abril Bridge (most 25. apríla) klenúcim sa cez rieku Tagus, ktorá sa tu vlieva do Atlantiku. Do kempu sme dorazili po jednej hodine rannej a boli radi, že po celodennej chôdzi sme konečne mohli opäť načerpať sily hlbokým spánkom.

Nabudúce: Siesta v portugalskom Aljezure

Text a foto: PR, Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: Zuzana Megerssová