Z Prahy k brehom Atlantiku II.

1. deň (pondelok) - Cieľ Barcelona

Cestovná horúčka vrcholí. Doma prebiehajú posledné kontroly batožiny a čas vyzdvihnutia auta v požičovni sa blíži. Napriek tomu, že nás vonku privíta zamračená obloha, naše odhodlanie zostáva nezmenšené. Z Prahy sa nám darí vyjsť až okolo poludnia a na navigácii rýchlo zisťujeme, že prvý cieľ našej cesty, Barcelona, leží 1 700 kilometrov pred nami. Po necelých dvoch hodinách jazdy západnými Čechami, sa dostávame do Nemecka a obdivujeme povestnú kvalitu miestnych diaľnic.  Zároveň sme si nemohli odpustiť, aby sme nevyužili možnosť auto rozbehnúť, čo len to ide a tým si o niečo skrátiť cestu. Motor zúril a my sme míňali horizont za horizontom.

Nemeckom sme tak doslova presvišťali a za slnečného podvečera sa dostali na hranice s Francúzskom a po prvýkrát platili mýtne. Po prejazde počítajte s tým, že ešte rozbehnutí z Nemecka budete musieť na diaľnici pribrzdiť najmenej na 130 km/h, mimo obec môžete ísť najviac 90 km/h a v obci 50 km/h, navyše rovnako tak ako v Nemecku tu nie je povinné mať rozsvietené svetlá. Odporúčame najvyššiu dovolenú rýchlosť dodržiavať, pretože pokuty sú vo Francúzsku dosť vysoké. Pokiaľ by ste mali šťastie, platili by ste pár desiatok eur, pokiaľ nie, môže sa pokuta vyšplhať až na stovky.

Zaujímavé bolo pozorovať, ako sa zmenil sortiment áut. BMW, Audi a Volkswageny vystriedali domáce Peugeoty, Cïtroeny a Renaulty a pozorovali sme tiež zmenu v správaní vodičov. Francúzi sú očividne priaznivci nepredvídateľnej a chaotickej jazdy (ale ako sme zistili neskôr, iné národy dokážu dať šoférovaniu auta úplne nový rozmer), takže sme sa museli obrniť trpezlivosťou. Okolo siedmej hodiny večernej sme začali hľadať miesto, kde strávime prvú noc našej cesty. Navigácia nám poradila niekoľko najbližších kempov, z ktorých sme ani jeden nenašli, a od prepadu do hlbín zúfalstva nás po nejakej chvíli blúdenia francúzskym vidiekom zachránila smerová tabuľa na kemp v Huanne.  Prešli sme niekoľko ospalých dediniek s masívne pôsobiacimi kamennými domy, až sme konečne dorazili do kempu, ktorý ležal v malebnom údolí obklopený lesmi. Majiteľka kempu hovoriaca len francúzsky a trochu nemecky nás presvedčovala o tom, že nepochádzame z Českej republiky, ale z Československa a to, že sme členmi Európskej únie, pre ňu bolo tiež očividne novinkou. Viac než to nás udivilo 30 euro, ktoré sme museli za prenocovanie zaplatiť. V kempu panoval čulý ruch, na malom pódiu za veselej hudby prebiehali latinskoamerické tance a prihliadajúci, predovšetkým nemeckí a holandskí turisti, tlieskali do rytmu.

Od počiatku sa nám páčila čistota a kvalita kempu, za ktorými tie české stoja kdesi ďaleko vzadu. Okrem miest pre stany a karavany tu stáli pekné a nepochybne aj útulné chatky. Na dobrú noc od blízkeho rybníka hučali žaby, ale až na to, bol spánok pokojný a osviežujúci.

Nabudúce - Stále vo Francúzsku 

Text: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: Zuzana Megerssová