Z Prahy k brehom Atlantiku VII.

6. deň (sobota) - Hurá do Valencie

Budík ráno zazvonil o deviatej hodine. Pre raňajky sme si tento krát zašli do miestnej samoobsluhy a v našom košíku sa objavili cornflakes, mlieko, banány a malé croissanty, čo nás vyšlo na cca 7-8 eur (pričom sme to trochu oľutovali, pretože raňajky vo Formule by vyšli na jedného lacnejšie).

Posledné chvíle dopoludnia v Barcelone sme chceli stráviť tým, že si prehliadneme slávny štadión, domov FC Barcelony, Nou Camp (aj keď polovica nášho tímu, teda jeden človek, z toho nebol ani zďaleka taký uchvátený ako druhá polovica tímu). Najskôr sme sa museli popasovať so spleťou barcelonských ciest, no aj tak sme sa k štadiónu dostali približne po polhodine, odkedy sme vyrazili. Boli sme prekvapení množstvom ľudí, ktorí tiež prišli obdivovať chrám futbalu. Po zistení, že vstupné stojí 20 eur pragmatickejšia polovica tímu presviedčala futbalu oddanú druhú polovicu tímu, že vstup je predražený a nakoniec sme sa obaja uspokojili s tým, že sme Nou Camp videli aspoň zvonka.

Navigácia dostala za úkol naviesť nás do Valencie. Nad necelými 400 kilometrami sme mávli rukou a vyrazili. Približne v prvej tretine cesty sme sa chceli vyhnúť platenej diaľnici a jedinou logickou cestou preto bola odbočka do vnútrozemia lemovaného Iberským masívom (Sistema Ibérico). Po niekoľkých kilometroch nebezpečne kľukatej a vzhľadom k úzkej povahe ciest takmer dobrodružnej jazdy sme sa vyšplhali do značnej výšky. Neodolali sme krásnemu výhľadu, ktorý vďaka priaznivému počasiu, musel dosahovať viditeľnosť desiatky kilometrov, a urobili sme niekoľko fotografií. Rozsiahlejšiu prehliadku ľudoprázdnej krajiny, kde sme okrem víkendových víl videli aj niekoľko úplne opustených a schátraných usadlostí, nám trochu komplikoval stav nádrže, ktorá už nutne začínala upozorňovať na potrebu doplniť. Benzínka mala punc atmosféry divokého Západu – všade navôkol pustá krajina s krovinami, ktoré občas prehrabne nejaký ten poryv vetra. Pretože nás ešte čakala dlhá cesta, tak sme si na vzpruženie dali počas tankovania kávu. Prešli sme mnoho dedín a mestečiek, kde sa môže ísť maximálne 50 km/h.

Zistili sme, že španielskou špecialitou sú kruhové objazdy, ale nie ledajaké. Pomaly sme si zvykali na mnohoprúdové kruhové objazdy so semaformi po stranách (a nie raz sa stalo, že sme nevedomky prešli na červenú); prekvapili nás objazdy, ktoré boli uprostred preťaté ešte ďalšou cestou a dokonca sme narazili na kruhový objazd s retardérmi (niečo podobného sme zažili aj na jednej diaľnici) a vďaka týmto „vylepšeniam“ sme boli svedkami nejednej chaotickej situácie. Skrátka skutočná lahôdka pre niekoho, kto niečo také zažije po prvý krát.

Valencia

S tým, ako sa blížila Valencia, sme začali pátrať v sprievodcovi, kde by sa dalo zohnať najlacnejšie ubytovanie. Ponúkol sa jeden „lacný a solídny“ kemp v El Saler vzdialený približne desať kilometrov od mesta. Kemp bol skutočne solídny, a pretože sa zvečerievalo, nemali sme už čas ani náladu hľadať niečo iné. Cena 24 eur za noc (2 osoby plus stan plus auto) nám prišla vcelku prijateľná, aspoň v porovnaní s tým, čo sme museli platiť doposiaľ. Potešilo nás, že kemp nebol príliš zaplnený, postavili sme stan, nahádzali do neho spacáky a karimatky a vydali sa do mesta. Aj keď sa už stmievalo, na teplote vzduchu to rozhodne poznať nebolo, stále sa držala okolo tridsiatich stupňov. Po niekoľko minútovom krúžení mestom, sme sa rozhodli, že auto zaparkujeme v miestnom nákupnom stredisku El Saler. Napriek tomu, že už bolo okolo deviatej hodiny, podzemné parkovisko doslova praskalo vo švíkoch a to samé platilo aj pre nákupné centrum. Vyhladovaní po celom dni cesty sme sa výdatne najedli a davmi nakupujúci sme sa predrali späť k autu. Pochopili sme, že konzumná kultúra v Španielsku je o niečo „šialenejšia“ než u nás. Krútili sme hlavami nad tým, že rodiny trávili sobotný večer spoločnými nákupmi a radšej sme sa vrátili späť do auta.

Pri výjazdovej závore použijeme vydanú kartičku a chystáme sa odísť. Automat tvrdí, že naša karta je neplatná, aj keď sa ju tam pokúšame vložiť všemožnými spôsobmi. Pár áut stojacich za nami už pochopilo, že naše „predstavenie“ bude na dlhšiu dobu a prechádza k druhej závore, čo je hneď vedľa. V Česku by sme si už pravdepodobne vypočuli pár lichotivých prezývok. Idem k automatu na platenie, ktorý mi na displeji ukáže, že nič platiť nemusím. Nechápem. Keď sa vraciam k autu, ta sa nám okolo vychádzajúci miestny snaží dokonca pomôcť – pýtajú sa nás, čo máme za problém. Prestáva ma to baviť (resp. začíname byť pekne nabrúsení) a chystám sa vyliať si zlosť na niektorom zo zamestnancov obchodného centra. Urobím dva kroky a pozerám, že závora sa z ničoho nič zdvihla. Nakoniec sa tomu musíme zasmiať. V kempe, v osvetlenom spoločenskom zrube, sedí ešte s vínom alebo pivom zopár cudzincov. Znie hlavne španielčina a nemčina. Spať ideme okolo polnoci.

Príště: V uliciach Valencie

Text: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: O. Kubáčková