Z Prahy k brehom Atlantiku VIII.

7. deň (nedeľa) – Krížom krážom Valenciou

Nedeľa mala byť celodennou prehliadkou prímorskej Valencie. Včasne zrána sme vyrazili do miliónovej metropoly, zvedaví, či nás oslní viac než predošlá Barcelona. Hneď po zaparkovaní auta poblíž vlakovej stanice na Calle de Filipinas, ktorá bola po jednej strane lemovaná peknými tehlovými obytnými blokmi. Ako prvú úlohu sme si dali zohnať raňajky a upokojiť tak hladné žalúdky. Zašli sme do akéhosi domového obchodíku a po chvíli z neho vyšli so sladkým pečivom, banánmi a vychladenou fľašou čistej vody, najlepšieho pitia pre celodenné pešie výlety.

Hlavným cieľom našej pešej púte sa stalo Mesto umenia a vedy (Ciudad de las artes y sciencias), valencijská perla postavená z peňazí z eurofondov, ktorej sme si všimli už včera pri príjazde do mesta .

Podľa mapy sme ešte museli prejsť značný kus cesty, takže sme sa tešili, že medzitým spoznáme valencijské ulice a uličky. Architektúra silno pripomínala Barcelonu, ale ulice neboli tak rušné, čo je treba pripísať aj tomu, že bola nedeľa. Postupne sme sa dostali do centra, kade sa vo vyschnutom koryte rieky Turii vinie krásny sedemkilometrový park (Jardines del Turia), ktorým sa stal v roku 1980, jeho súčasťou je napríklad Palacio de la Musica, sídlo Valencijského orchestra. V síliacom teple bola prechádzka v tieni stromov v parku vítaným odpočinkom od slnečnej žiary. Skoro sa pred nami vynorili siluety prvých budov Mesta umenia a vedy, ktoré od počiatku pôsobili úchvatným a monumentálnym dojmom, takže sme pridali do kroku, aby sme tam už boli.

Mesto umenia a vedy bolo navrhnuté španielskym architektom Santiagom Calatrvom (nar. 1951). Jeho súčasťou je osem budov, z ktorých niektoré sú ešte nedokončené: L'Hemisfèric, El Museu de les Ciències Príncipe Felipe, L'Umbracle, El Palau de les Arts Reina Sofía, El Puente de l'Assut de l'Or, L'Àgora a Valencia Towers. Nebolo v našich možnostiach zvládnuť prehliadnuť všetko, blížilo sa poludnie a mali sme toho ešte mnoho pred sebou. Rozhodli sme sa preto zavítať do Múzea vedy, budovy rozprestierajúce sa na viac než 40 tisíc metroch štvorcových. Jej tvar evokuje kostru veľryby. Vo vnútri nás čakalo nezabudnuteľné interaktívne divadlo zo sveta vedy – rôzne vedecké experimenty, ktoré sme si mohli podľa chuti neustále skúšať, videli sme superhrdinov komiksového domu Marvell v životnej veľkosti, exposé o ľudskom tele - samozrejme opäť interaktívne,  výstavu o otepľovaní klímy a mnoho ďalších, to všetko za necelých 7 eur na osobu.

Po dlhej prehliadke sme zavítali na ozajstné španielske jedlo, v rámci neho sme ochutnali aj andalúzsku polievku gaspacho, podávanú za studena, ktorá ani jednému z nás príliš nechutila, a paellu, čo je jedlo veľmi podobné rizotu, avšak objavujú sa v ňom hlavne plody mora. Najedení sa vydávame ďalej stredom mesta smerom k jeho historickej časti. Do tej vstupujeme bránou Torres de Serranos. Slnko medzitým na oblohe značne kleslo a ulice sa zaľudnili. Spomenuli sme si, že sa malo hrať finále súťaže FIFA, v ktorom proti sebe malo stáť Španielsko a Holandsko, takže samozrejme značná časť ľudu v uliciach bola vyzdobená španielskymi farbami. Užívali sme si malebné uličky, až sme došli na Plaza de la Virgen, kde sme zasadli do jednej z krčmičiek, aby sme si pri káve a pive na chvíľu sadli, pozreli sa na zápas a potom sa opäť vydali na cestu, tentoraz k autu. Na námestí, oproti kostolu Nuestra Senora de los Desamparados, stojí gotický Palau de la Generalitat, kde dnes sídli valencijská vláda.

Míňali sme desiatky kaviarní, ktoré boli až na prasknutie plné ľudí dychtivo sledujúcich každú minútu zápasu. Pre Španielov je futbal druhým náboženstvom, o to silnejším, keď sa dostali do finále prestížnej súťaže. Cesty boli prázdne a pri chodníku sem tam stáli taxíky, ktorých vodiči napäto počúvali prenos z rádia.

Rozhodli sme sa, že zájdeme na pláž nachádzajúcu sa pár desiatok metrov od nášho kempu. Bol to pôžitok stáť na opustených pieskoch, vdychovať morský vzduch a počúvať zvuk mora. V kempe všetci naplno prežívali posledné minúty zápasu, pri každej chvíli, ktorá mohla znamenať zmenu skóre, sa všetci bujaro radovali, alebo dávali najavo zdesenie, keď náhodou bola španielska brána ohrozená. To, že Španielsko nakoniec vyhralo, znamenalo doslova explóziu radosti, po cestách jazdili trúbiace autá, ľudia v kempe skákali a veselili sa. Nám nasledovala sprcha, vymlátenie komárov v stane a okolo polnoci konečne spánok…

Nabudúce: V magickej moci granadskej noci

Text: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: Zuzana Megerssová