Z Prahy k brehom Atlantiku IX.

8. deň (pondelok) - V magickej moci granadskej noci

Vstali sme okolo ôsmej ráno, napodiv po celovečernej španielskej futbalovej eufórii obaja dobre vyspatí. V ten deň na nás čakal prejazd do Granady, mesta, na ktoré sme počuli nespočetne veľa chvály už pred odjazdom, takže bolo ťažké sa nenechať uniesť kladnými dojmami ostatných. Do navigácie sme teda vyťukali náš cieľ, zabalili veci, naložili do kufra a schovali sa pred začínajúcou horúčavou do klimatizovaných útrob auta. Na 550 km dlhú cestu sme dotankovali plnú nádrž nafty za skvelých 1,07 eur za liter, nakúpili niekoľko jogurtov, banánov, sladkého pečiva, müsli a mlieka, ktoré je však potrebné čo najskôr spotrebovať, aby sa pod náporom tepla nepokazilo.

Cesta smer Granada je až na občasný kamión a pár osobných áut v podstate prázdna. Počas inak jednotvárnej jazdy nás bavilo sledovať, ako sa postupne menila okolitá krajina, v ktorej pribúdali kopce, ale ubúdalo zelene, ktorá prechádzala do polopúšte. 

Keď sme konečne prišli do Granady, ako vždy sme vypli klimatizáciu a stiahli okienka, aby sme sa nadýchali trochu čerstvého vzduchu. Hneď ako sa sklá stiahli do dverí, mali sme pocit, akoby nás niekto udrel kladivom. Vlnu neskutočného tepla a dusna sme museli odraziť opätovným vytiahnutím okienok. Hneď sme si všimli jeden digitálny teplomer na jednej z ulíc, kde sa striedavo menili dva údaje: 17:09 a 39°C! Ani jeden si radšej nechceme predstaviť, aká bude prechádzka ďalší deň okolo poludnia…

Granadské uličky sú úzke a krivolaké, ale po chvíli blúdenia sa nám podarilo zaparkovať auto v historickom centre a to dokonca hneď vedľa Capilla Real. Celkom nás upokojila aj blízkosť policajnej stanice, takže sme dúfali, že auto bude v bezpečí.

Pred spaľujúcou horúčavou unikáme do tieňov úzkych uličiek a snažíme sa čo najrýchlejšie nájsť výhodný nocľah. V jednej z vedľajších uličiek menom Cuesta de Gomérez, ktorá, ako neskôr prekvapene zisťujeme, postupne stúpa priamo do parku a komplexu Alhambry – kde sme našli nové útočisko. Na druhom poschodí nás vo vchode do menšieho hostelu, tvoreného približne piatimi izbami, uvítala milá postaršia pani, ktorá od nás za noc v dvojlôžkovej izbe chcela 27 euro. Cenou sme boli nadšení a k úplnej spokojnosti sme zistili, že sme v celom minihosteli sami. Po osviežení sprchou a odpočinku v príjemnom chládku izby, sme rozložili mapu, ktorú sme ukoristili v miestnom informačnom stredisku, a dumali nad tým, čo všetko navštívime.

Slnečná žiara slabla, takže bol pravý čas vydať sa von. Konečne sme si začali prechádzku po Granade poriadne vychutnávať a zhodli sa na tom, že Granada je zatiaľ najkrajšie mesto, aké sme počas našej cesty doposiaľ videli. Z uličiek na nás dýchala nákazlivá historická atmosféra. Na jednom z dôležitých miestnych námestí, pomenovanom jednoducho Plaza Nueva (Nové námestie), sme kladné dojmy zajedli kebab menu, ktoré sme zapili limonádou a v obchodíkoch kúpili dve cigary a pár pohľadníc a nechali sa unášať živou africkou hudbou, ktorú priamo na ulici predvádzala skupinka černochov. Boli sme prekvapení, že v centre tohto dvestotisícového mesta sme dokázali nájsť zákutie, kde nebolo živej nohy. Avšak sme sa rozhodli, že ešte než slnko celkom zapadne, musíme si „oťuknúť“ samotnú Alhambru. Šli sme do kopca pekným parkom plným fontán a hore zistili, že prehliadky už nie sú, avšak podhradie si bolo možné prehliadnuť kedykoľvek. Pri pohľade z hradieb sa nám naskytol výhľad ako víno, aj keď viditeľnosť bola s nastupujúcou nocou horšia. Na druhú stranu malo to tú výhodu, že ste sa nemuseli brodiť davmi turistov.  

Po návrate na izbu nám pani správkyňa, ktorá k nášmu údivu dobre vládne angličtinou, na noc požičala ventilátor. Zaspávame natešení na zajtrajšiu celodennú prehliadku mesta, jediné, čo nám trochu berie guráž je očakávanie zničujúceho tepla…

 Nabudúce – Poznávanie Granady

Text a foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: Zuzana Megerssová