Z Prahy k brehom Atlantiku V.

4.deň (štvrtok) - Barcelona: mesto snov

Spánok na mäkkej posteli bol dostatočne regeneračný a do ďalšieho slnečného dňa sme po výdatných a lá „daj si, čo chceš“ raňajkách vykročili svieži, s dobrou náladou a túžbou poznávať. Teplota vonku pomaly stúpala na bod topenia asfaltu a my sme kráčali smerom do centra. Najprv sme si ale museli obstarať cestovný lístok, čo nebolo také jednoduché, ako sme si mysleli. Na zastávke prímestského vlaku, sme pristúpili k automatu na lístky a zúfale sa snažili rozlúštiť podivné skratky a zistiť, ktorá označuje celodenný lístok.

Zmena jazyka na English nepomohla, pretože to znamenalo akurát zmenu označenia pre tlačidlo „ďalej“. Jakub sa medzitým išiel informovať ku pani za okienkom, ktorá ale samozrejme jeho angličtine nerozumela, čo sa mu snažila pomocou divokého gestikulovania rukami po španielsky objasniť. Našťastie sa nám logickým úsudkom a porovnávaním cien podarilo zistiť, že náš celodenný lístok stojí 6 euro, prešli sme cez turnikety a stihli sme tak náš vlak do srdca Barcelony. Po necelej polhodine jazdy sme vystúpili na rozľahlej podzemnej prestupnej stanici – Passeig de Gràcia, nad ktorou vedie rovnomenný bulvár, ktorý je taktiež jednou z najdôležitejších obchodných a nákupných štvrtí mesta s niekoľkými najväčšími mestskými architektonickými skvostami. Než sme ale mohli začať obdivovať veľkoleposť tejto ulice, museli sme sa prepliesť spleťou tunelov s takmer nedýchateľne teplým vzduchom.

Vonku to skutočne žilo, po cestách sa valili nekonečné prúdy áut a na chodníkoch vedľa nich ešte väčšie davy ľudí. Ako tak sme sa zorientovali a kráčali smerom k prvému bodu nášho záujmu, k živému bulváru La Rambla.

La Rambla

Viac než kilometer dlhý bulvár lemovaný stromami by sa svojou dôležitosťou pre mestský život dal prirovnať k pražskému Václavskému námestiu. Dá sa tu kúpiť takmer čokoľvek, na čo si spomeniete – od tradičných suvenírov, cez obrazy, sošky, hudobné nástroje až po andulky v klietkach. K zaujímavému koloritu vecí, ktoré môžete na La Rambla uzrieť, patria aj živé sochy predstavujúce napríklad Čas, Zhon alebo pyšnou dáma atď. Mnohé z nich sa však nedali len tak vyfotiť a pokiaľ ste im nezaplatili, zakryli si tvár. Monumentálne domy, ktoré stáli po stranách La Rambly, boli väčšinou luxusné hotely a reštaurácie, nič menej aj medzi nimi sa nám podarilo natrafiť na Carefour. Chceli sme sa v tej horúčave osviežiť, tak sme si kúpili akési bublinkové pitie s príchuťou citrónu, ktoré sme obaja po prvom ochutnaní takmer vypľuli. Obsahom cukru totiž nemalo moc ďaleko k sirupu a tak sme si dali pár ťažkých dúškov a pokračovali ďalej.

Na pravej strane sa objavil trh. Uchvátení množstvom farieb a vôní sme ako zhypnotizovaní vkročili do jeho útrob. Úzke uličky boli preplnené turistami i miestnymi, ktorí sa každú chvíľu zastavovali v niektorom zo stánkov s rybami, syrmi, cukrovinkami, mäsami, ovocím, pečivom, orechmi, videli sme aj živé kraby, a mnoho ďalšieho. Skrátka pastva pre oči. Opäť sme si kúpili šťavu a opäť bol náš smäd ešte viacej znásobený neuveriteľným množstvom cukru. Nabudúce už skutočne len vodu…

Konic La Rambly predstavuje veľký kruhový objazd s monumentom na počesť Krištofa Kolumba, aleboli Cristóbala Colóna (pokiaľ sa chceme držať španielskeho znenia jeho mena), ktorý hľadí kamsi do diaľok Stredozemného mora pričom ho chránia veľké bronzové levy.

Ďalším cieľom sa stal Estadio Olympico (Olympijský štadión) postavený pre letné Olympijské hry 1992. Aby sme k nemu došli, museli sme najprv vyšliapať dlhý kopec na vrchol hory Montjuïc (Muntanya de Montjuïc). Pustili sme sa do toho s elánom, ktorý však poklesol, keď sme videli chlapíka, ktorý ho vybehával. Odmenou za výstup je parádny výhľad na celé mesto, určite lepší ako z veže Sagrady Famílie. Keď sme od vyhliadky kráčali ďalej smerom hore, dorazili sme k starej pevnosti Castell Muntanya de Montjuïc, ktorej korene siahajú do roku 1640, do doby revolty proti kráľovi Filipovi IV. Vstup je zdarma a môžete si tu prehliadnuť rozsiahle priestory pevnosti, obdivovať veľké delá či malú historickú expozíciu.

Potvorská MHD

Pokračovali sme k olympijskému štadiónu ľudoprázdnym parkom na druhej strane Montjuïcu, pričom sme po ceste minuli obrovský barcelonský cintorín, kde sa do výšky týčili kamenné „regály“ v ktorých ležali urny. Chvíľu sme uvažovali, že to pôjdeme bližšie preskúmať, ale naše vyprahnuté ústa a prázdne žalúdky nám velili ísť ďalej a po ceste nájsť aspoň jeden stánok s občerstvením. Vstup do samotného štadiónu samotného je bezplatný, avšak nepočítajte s tým, že ho prejdete celý. Turistom je otvorená iba malá časť, kde sa môžete zastaviť v obchode so suvenírmi alebo si sadnúť na kávu. Zostali sme preto len chvíľu a ďalej zamierili k Múzeu Joana Miró. Počítajte s tým, že vstup vás bude stáť 10 euro, prípadne 8, ak sa vám podarí uplatniť si nárok na zľavu. Zbierka je rozsiahle a všetci milovníci a obdivovatelia tohto umelca si určite prídu na svoje. Bohužiaľ, na rozdiel od Dalího múzea, je tu zákaz fotiť (čo v podstate platí vo väčšine španielskych múzeí a galérií).

Odpoludnie medzitým znateľne pokročilo a my sme si povedali, že je správna chvíľa na to, vyjsť z labyrintu barcelonských ulíc a dostať sa späť do Formule 1. To sme ešte nevedeli, že cesta do motelu bude hrou na naše nervy. Už v autobuse, ktorý nás mal doviesť na metro, nám mašinka na kontrolu lístkov ukázala, že sú no validas (neplatné).

Pokrčili sme ramenami. Možno, že sú nefunkčné. V metre sa potom snažíme márne prejsť cez turnikety. Vychádzajú dvaja zamestnanci metra, ktorým sa snažíme objasniť, že máme celodenné lístky, ale nechce nás to pustiť. Oni nám španielsky čosi odpovedali a nakoniec sa zľutovali a pustili nás. To ale nebol koniec, pretože sme ešte museli prestúpiť na inú linku metra, tzn. ísť opäť cez turnikety.

Opäť nič. Nešlo nám do hlavy, že s celodenným lístkom sa nemôžeme dostať do metra. Nakoniec sme sa s pomocou jedného cestujúceho, ktorý ovládal angličtinu, konečne dostali na preplnené a vydýchané podzemné vlakové nástupište a za pár minút sa už rútili smer Mollet de Valles.

Tam sme po objemnom nákupe usadli rovnako ako predchádzajúci deň do kaviarne Viena a začali spracovávať naše dojmy na papier… Vo vlaku sme prišli na to, že celodenný lístok, ktorý sme si zakúpili je síce platný, ale iba v „centre“ a pretože sme sa pohybovali aj v okrajových častiach mesta – resp. ďalších tarifných pásmach (a ubytovaní sme až za mestom) – tak nám tu bol tento lístok k ničomu.

Nabudúce: Prechádzka Barcelonou druhý raz 

Text: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: O. Kubáčková