Z Prahy k brehom Atlantiku XIII.

12.deň (piatok) - Córdoba

Ešte sme vstrebávali dojmy z Gibraltáru a už nás čakal presun do Córdoby, približne 350 kilometrov vzdialeného tristotisícového mesta, ležiaceho na jednom z dôležitých španielskych tokov - Gudalaquivir. Pred odjazdom sme si chceli ešte kúpiť niečo na raňajky a na cestu. Okolo deviatej ráno sa nám, po prejdení niekoľkých ulíc, podarilo nájsť jeden jediný (!) otvorený obchodík - pekáreň. Premýšľali sme, aký môže byť sviatok, ale potom sme si uvedomili, že otváracia doba tu začína obvykle okolo desiatej, ako sme sa aj presvedčili v nejednom supermarkete. Vsadili sme na istotu a opäť kúpili osvedčené croissanty a nejaké to sladké pečivo, ktoré vyzeralo ako biele placky s veľkosťou šišky.

Chvíľu ešte trvalo, než sme sa autom vymotali z mesta a po takmer prázdnej diaľnici sme sa ďalej presúvali priemernou rýchlosťou 120 km/h. Cesta rýchlo ubehla a bolo niečo málo po poludní, keď sme dorazili do mesta. Tešili sme sa, že sa rýchlo ubytujeme a vyrazíme na prehliadku, avšak navigácia sa nám trochu zbláznila. Vybraný hostel sme sa snažili nájsť približne hodinu a pritom sme sakrovali nad zmätenými a neuveriteľne úzkymi jednosmernými uličkami, do ktorých sme sa s naším autom len tak tak vošli a proti poteniu nám nepomáhala už ani klimatizácia. Pomaly sme začali strácať trpezlivosť a tak sme sa rozhodli, že skúsime nájsť niečo mimo centrum. Ako prvá padla voľba na neďaleký kemp El Brillante, ktorý je od centra vzdialený asi 2km. Ubytovali sme sa za slušných 25 euro na noc, v príjemnom a pokojnom prostredí s, ako písal náš sprievodca, čistými záchodmi a sprchami. Jediné, čo chýbalo, bola spoločenská miestnosť.

 S miestom pre auto a stan nebol problém, kemp bol poloprázdny. Na recepcii nám mladá slečna venovala mapu mesta s vyznačenými historickými pamiatkami. Rýchlo sme postavili stan, nahádzali do neho karimatky a spacáky a pešky vyrazili do centra vzdialeného približne pol hodiny chôdze.

V tom teple sme neodolali a osviežili sa zmrzlinou a po precíznom prehliadnutí mapy sme sa rozhodli, že hneď zamierime do hlavnej turistickej atrakcie Córdoby - Mezquity, stojacej v historickom centre mesta, okolo ktorého preteká rieka Guadalquivir. Mezquita je tým zaujímavá, že sa v podstate jedná o moslimsko-kresťanskou budovu, respektíve o mešitu s katedrálou zo 16. storočia priamo v jej strede. Vstupné bolo 8 euro na osobu a žiadnu zľavu si tu neuplatníte. Interiér je jedným slovom nádherný - dominujú mu dvojradové oblúky z pruhov červených tehál a bieleho kameňa, ktoré sú podopierané myriadou stĺpov a v ich spleti sa nachádza katedrála. Aj keď kritici odsudzujú kresťanský zásah do tejto skvostnej pamiatky, prítomnosť katedrály v centre mešity vytvára jedinečný a pútavý architektonický skvost, ktorému sa málo čo vyrovná.

Pamiatka teda určite stojí za návštevu a nevidieť ju, je ochudobniť sa o to najlepšie, čo vám Córdoba môže ponúknuť. Pri ďalších historických objektoch, ktoré sme si chceli prehliadnuť sme mali smolu– hrad kresťanských kráľov Alcazár de los Reyes Cristianos už mal zatvorené a historický most Puente Romano bol obohnaný plotom, kvôli prebiehajúcej rekonštrukcii. Zamierili sme teda do neďalekej židovskej štvrte, do bludiska úzkych uličiek a bielych domov. Opäť sme mali smolu, keď sme chceli navštíviť stredovekú synagógu, ktorá mala taktiež už po otváracej dobe.

Rozhodli sme sa, že si náladu zlepšíme návštevou čajovne, o ktorej sa pochvalne písalo v sprievodcovi a ktorú sme cestou do Mezquity minuli. Uvítal nás arabský interiér a melodická hudba, obaja sme si dopriali skvelý bagdadský čaj, čerstvý melónový džús (Maxova dominanta), citrónový džúsu, arabskú kávu (ktorá mala usadeninu, Jakub uprednostňuje skôr rozpustnú, ale aj tak si pochutnal) a pakistanský čaj. Všetko bolo vynikajúce, pakistanský čaj sa podáva s mliekom, bagdadský má červenú farbu a výraznu chuť. Majiteľ nás potešil ešte tanierikom so suchým ovocím zdarma. Bol čas vydať sa na cestu späť do kempu a samozrejme po ceste naplniť vyhladované žalúdky. Zastavili sme sa v jednej zapadnutej čínskej reštaurácii, kde sme sa stali jedinými hosťami. Ctili sme porekadlo, že hlad má veľké oči a objednali si rodinné menu pre tri osoby a ani zďaleka sme netušili, čo nás čaká. Najprv k nám pricestoval zeleninový šalát a veľké jarné závitky, nasledovalo kuracie mäso, ryža, bravčové mäso, mäsové guľky v sladkej omáčke a nakoniec sme mali na výber medzi zmrzlinou, čajom a kávou - Max zvolil zmrzlinu a Jakub si dal radšej kávu. Týmto neuveriteľným chodom sme stelesnili biblický smrteľný hriech o obžerstve a pochod do kempu sme uvítali. Dali sme sa ešte do reči s jedným z mladých čašníkov a dozvedeli sa od neho, že v Španielsku pracuje už päť rokov a raz za čas sa vracia domov späť do Číny. My sme mu zase porozprávali, čo sme zatiaľ precestovali a vysvetlili, kde leží naša "Republica Checa". Opäť sme sa plní príjemných dojmov vrátili o polnoci do kempu, zaľahli a tvrdo spali...

 Nabudúce: Noci v Lisabone  

Text a foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: O. Kubáčková