Taliansko, Parma I. – história mesta

Tentoraz sme naše túlavé topánky namierili medzi Apeniny a Pádsku nížinu, do mesta Parma ležiaceho v nadmorskej výške 55 metrov, aby sme spoznali jeho históriu a pamiatky. Každého návštevníka určite láka ochutnať delikatesy tejto oblasti, no naše prvé kroky sa vyberú nasať unikátnu mestskú atmosféru.   

Prvá zástavba sa tu nachádzala už v dobe bronzovej a mesto bolo pravdepodobne založené a pomenované Etruskami (parma = kruhový štít). Prechádzame ponad rovnomennú rieku, ktorá je prítokom rieky Pád a ocitáme sa uprostred rušného historického centra. Námestie Piazza Giuseppe Garibaldi sa rozprestiera na mieste niekdajšieho fóra rímskej kolónie (183 pred Kristom). Z dejín vieme, že mesto po Rimanoch následne ovládol Attila a neskôr barbarský kráľ Odoacer. Počas rímsko-gótskych vojen ho kráľ Totila zničil a Parma sa tak stala súčasťou byzantského exarchátu v Ravenne ako Chrysopolis "Zlaté mesto", kvôli prítomnosti cisárskej pokladnice.

Parma sa za krátko stala dôležitým bodom na Via Francigena, hlavnej ceste spájajúcej Rím so severnou Európou. Ako väčšina severotalianskych miest sa stala súčasťou Svätej ríše rímskej Karola Veľkého a potom prešla cestou vplyvu rôznych šľachtických rodov (Farnese, Bourbon) a Francúzov až sa dostávame k postave, ktorú zobrazuje socha uprostred námestia. Nie je to nik iný ako Giuseppe Garibaldi, ktorého snahy o scelenie Talianska začlenili Parmu do zjednoteného Talianskeho kráľovstva.

Za sochou tohto talianskeho národného hrdinu stojí Palazzo del Governatore (Miestodržiteľský palác). Tento historický barokový a neoklasicistický palác je priestorom pre výstavy moderného a súčasného umenia. Pôvodne bol postavený na staršej výstavbe domov v rokoch 1283 - 1285, ako Palazzo dei Mercanti. Po páde jeho veže v roku 1606 došlo k zrekonštruovaniu paláca, ktorý doplnila nová veža (1673), výklenok so sochou Panny Márie a veľké slnečné hodiny (1829).

Za rušnou cestou na druhej strane tohto námestia je situovaná radnica - Palazzo del Comune (17. storočie) a  Palazzo del Podestà, kde sa nachádza i informačné centrum mesta. Naproti palácu je ešte kostol San Pietro Apostolo (18. storočie).

Popri Palazzo del Governatore prechádzame na malé námestíčko Piazzale della Steccata so sochou znázorňujúcou talianskeho manieristického maliara a rytca Parmigianina. Umelec pochádzal z tohto mesta, kde aj pôsobil, podobne ako ďalší významný maliar tej doby Correggio. Diela oboch autorov zdobia okrem iného aj miestne chrámy.

Parma je známa aj ďalšími osobnosťami, ktoré tu žili či pracovali: protipápež Klement III., Španielska kráľovná a manželka Filipa V. Alžbeta Farnese, hudobný skladateľ Ferdinando Paer, dirigent Arturo Toscanini či režisér Bernardo Bertolucci.

Z histórie nás vytrhol spev a smiech mladých študentov s vavrínovými vencami na hlave. Parma patrí i medzi mestá s čulým študentským životom o čom svedčí i Universita degli Studi di Parma, ktorá patrí medzi najstaršie univerzity na svete. Už 13. marca 962 cisár Otto I. udelil parmskému biskupovi dokument Diploma. Pôvodne sa tu venovali len štúdiu slobodných umení, práva a lekárstvu. Počas histórie bola škola niekoľko krát na dlhšiu dobu zrušená a znovu obnovená. V súčasnosti má dvanásť fakúlt, medzi ktorými sú zastúpené prírodné, technické i spoločenské vedy. Najväčšia časť fakúlt je sústredená v samostatnom kampuse za mestom, no niektoré fakulty majú sídlo i priamo v centre Parmy. Pokiaľ sa do mesta vyberiete v čase konca akademického roku, môžete v uliciach stretnúť sprievody spievajúcich študentov, ktorí oslavujú úspešné absolvovanie svojho vysokoškolského štúdia.

Parma je známa aj svojim priemyslom. Okrem vína, šunky a syra sa preslávila výrobou hodvábu. V arkádach obchodných pasáži pešej zóny na Strada Cavour sledujeme výklady s módou i jedlom. Od roku 2002 tu sídli aj Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA). V meste nechýba ani množstvo reštaurácií, s typickými parmskými špecialitami v podobe cestovín tortelli d'erbetta a anolini brodo.

Pomaličky jedlo i výklady opúšťame, aby sme sa vnorili medzi pamiatky mesta, z ktorých mnohé zanikli počas opakovaného bombardovania v priebehu druhej svetovej vojny (1944). Viac si však rozpovieme až o týždeň.

GPS: 44°48'05.8"N 10°19'41.2"E

Text a foto: Mgr. Anna Nociarová

Textová úprava: redakcia