Francúzsko, Paríž XVIII.: Parížske podzemie - Métropolitain

Okrem toho, že parížsky systém podzemných dráh je hneď po Moskve druhým najvyťaženejším v Európe, navyše sa podľa neho volajú takmer všetky mestské podzemné dráhy na svete. Dokonca aj v Londýne budú slovu metro bez problémov rozumieť, a to aj napriek tomu, že nám v škole neustále vtĺkali do hlavy, že anglické metro je underground a špeciálne londýnske tube.

Labyrintom chodieb

Parížske podzemie pôsobí trochu ako zvláštny svet sám pre seba, ktorý s dianím na povrchu nemá vôbec nič spoločného. Pár krokov po schodoch a rušný bulvár nahrádza malé podzemné mravenisko. Okrem vstupu do metra je tu aj niekoľko obchodíkov - bagety, ovocie, zelenina, kvetiny... Automaty na lístky našťastie berú karty, takže si v pokoji môžem kúpiť jeden celodenný. Prechádzam dômyselným turniketom a norím sa do zložitého labyrintu chodieb. Zhruba 1/5 z celkového počtu 303 staníc je prestupná. Nachádzam sa na République, ktorá patrí k tým najväčších a najzložitejších. Ale zase sa odtiaľto dostanete takmer kamkoľvek.

Prvá linka Métropolitain (podľa názvu dopravcu Compagnie du chemin de fer métropolitain de Paris) bola slávnostne otvorená 19. júla v roku 1900 pri príležitosti Svetovej výstavy v Paríži a do začiatku 2. svetovej vojny sa podarilo postaviť spolu 13 liniek. Len dnešná linka číslo 14 sa stavala až v 90. rokoch, a to už ako plne automatizovaná a riadená počítačom.

Vyše 4 milióny ľudí za deň

Koniec blúdenia, konečne sa mi podarilo dostať na nástupisko. Metro tu jazdí naozaj často, no napriek tomu tu odpoludnia jazdia súpravy neuveriteľne preplnené (ráno som to radšej neskúšal, pravdepodobne to ale bude ešte horšie). Ako sa vraví - človek je rád, keď stojí aspoň na jednej nohe, a to ešte nie na svojej. Prepraviť 4,2 milióna cestujúcich za deň nie je len tak. Za rok to je dohromady viac než 1 a pol miliardy ľudí.

Po pravde je často rýchlejšie dôjsť niekoľko staníc pešky - v centre sú totiž od seba mnohokrát vzdialené len niekoľko stoviek metrov. Ešte šťastie, že väčšina liniek je hĺbená, takže sa nemusí po nekonečných eskalátoroch jazdiť hlboko do podzemia. Niekoľko medzistaničných úsekov dokonca vedie po viaduktoch na povrchu.

Sklenené bariéry na nástupisku, súprava metra bez vodiča, a navyše na pneumatikách, pre mňa vďaka niekoľkých predchádzajúcim návštevám Francúzska nie sú taký šok, no i tak je to ale pre Čecha prinajmenšom neobvyklé. Sadám si dopredu a pozorujem osvetlený tunel.

Obyvatelia podzemia

Žobráka či žobráčku stretnete pri každých druhých schodoch, občas sa vám niekto snaží vnútiť všemožné letáky, v podstate nič zaujímavého. Lenže chvíľami z niektorej z chodieb započujete kvílenie saxofónu, trúbky, gitary alebo pokojne aj bubny. Černochov, belochov, indiánov – vôbec na tom nezáleží, francúzske umelecké sklony sú nákazlivé. Nájdu sa síce aj takí, ktorí hrajú priamo v súpravách metra, kde je to viac než otravné, ale inak... Paráda!

Bežne ma davy neuveriteľne vyčerpávajú, tie v parížskom metre sú ale niečím výnimočné. Paríž je totiž na svoju veľkosť až neuveriteľne málo uponáhľaný. Rád pozorujem zaujímavých ľudí, rád sa na nich usmievam a teší ma, keď môj úsmev opätujú. A medzi ľuďmi, ktorí sa valia spletitými chodbami tamojšieho metra, sa takých nájde mnoho. No a francúzske dievčatá sú svojim šarmom preslávené…

Text/foto: Matouš Vinš

Preklad: O. Maňáková