Francúzsko, Paríž XXVIII. : La Madeleine – od luxusu k histórii

Reštaurácia osobností

Reštaurácia susedila s rovnomenným múzeom. Možno sa pýtate, čím je táto reštaurácia významná. Jej história sa začala písať v roku 1893, kedy ju otvoril Maxime Gaillard. O pár rokov bola predaná Eugènovi Cornuché, ktorý ju pri príležitosti svetovej výstavy vyzdobil v secesnom štýle. A práve tu začala orientácia podniku na vyššiu spoločnosť. Zakrátko sa stala reštaurácia obľúbeným miestom  významných osobností, ako napríklad kráľa Eduarda VII. či románopisca Marcela Prousta. Počas nemeckej okupácie sa stal podnik miestom stretávania zástupcu Hitlera Hermanna Göringa či architekta Alberta Speera. Od roku 1979 je tento objekt zapísaný do zoznamu historických pamiatok a od roku 1981 ho vedie módny návrhár Pierre Cardin, ktorý z jednej časti vytvoril múzeum. Múzeum predstavuje najvýznamnejšiu súkromnú zbierku obdobia Belle Époque.

Ďalšia ulica luxusu

Odvahu na vstúpenie do vnútra sme nemali, a tak sme pokračovali ďalej. Koncentrácia luxusných podnikov sa stupňovala. Po nahliadnutí do mapy sme to pochopili. Ulicu Royale totiž križuje významná a hlavne luxusná ulica Rue du Faubourg-Saint-Honoré. Tá okrem vyberaných obchodov, združuje aj galérie či zahraničné ambasády. Z tejto ulice je aj vstup do Elyzejského paláca, kde má sídlo francúzsky prezident. Dokonca sme sa dopočuli, že práve na tejto ulici funguje tzv. zásielkový obchod, čo v praxi znamená, že všetko čo tu nakúpite si neodnesiete, ale bude vám to doručené až domov.

Kostol alebo antický chrám?

Keďže my nie sme na niečo také zvyknutý, pokračovali sme rovno po ulici Royale, kde nás už z diaľky vítala La Madeleine. Jedná sa o novoklasicistickú cirkevnú stavbu, ktorá je zasvätená sv. Márii Magdaléne. Zaujímavosťou je samotná výstavba, ktorá trvala neuveriteľných 85 rokov. Kým sa stala kostolom, aj keď nám skôr pripomínala grécky chrám, mala byť monumentálnym pamätníkom armády alebo železničnou stanicou, no nakoniec sa stala kostolom. Z bedekra sme sa dozvedeli, že jej výzor bol inšpirovaný rímskym chrámom. To v nás vyvolalo úsmev, že sme sa v našich architektonických znalostiach asi dosť „kopli“ doslova o niekoľko stoviek kilometrov.

Na samotnej budove je okrem stĺpov aj výrazný reliéf zobrazujúci Posledný súd a zlatý nápis, o ktorého preklad či tlmočenie sa radšej nebudeme pokúšať. Stáli sme na križovatke. Na jednej strane sa nám v diaľke ponúkal v celku úchvatný pohľad na kostol svätého Augustína (Église Saint-Augustin), ktorý je postavený vo veľkolepom románskom a byzantskom slohu a na druhej strane budova parížskej opery. V tomto pomyselnom trojuholníku sme váhavo vykročili k budove opery.  Urobili sme dobre, o čom sa s nami presvedčíte už o týždeň.

Text a foto: Oskár Mažgút