Litoměřice: mesto?..nie, to je záhradka - VIDEO

Aj keď zima väčšine miest tak trochu uberá na kráse, u Litoměříc urobila ľadová kráľovná výnimku. Je chladný deň a dvadsaťpäťtisícové mesto, neďaleko nemeckej hranice, žije uvoľnenou atmosférou. Ľudia kmitajú sem a tam po rozľahlom Mierovom námestí. Zastavujú sa, aby medzi sebou prehodili pár slov, a potom sa znovu rozídu, aby stihli to, čo musia.

Sudety po česky

Bližšie k nemeckým hraniciam, viac nemecké. Taká rovnica platila pred druhou svetovou vojnou ako aj počas jej priebehu aj pre Litoměřice. Česi tam boli oproti Nemcom vždycky v menšine. Rovnako ako neďaleké Lovosice, aj Litoměřice boli po uzatvorení Mníchovskej dohody súčasťou Sudet a teda aj Veľkonemeckej ríše( Tretej ríše). S Protektorátom Čechy a Morava ich neúnavne spájali dve rieky, Labe a Ohře, na ktorých sútoku mesto leží.

Prúd riek našťastie žiadnemu diktátu nepodlieha. Labe tieklo vždy z Krkonoš, kde pramení a cez sever Čiech preč do Nemecka a ďalej do mora. Len v časoch, ktoré boli pre Čechov asi najťažšími v histórii, sa v Litoměřiciach volalo Labe po nemecky – Elbe.

Nacistickí rukojemníci

Rovnaké ako Labe zostali aj kopce Radobýl a Bídnice. Aj tie sa ale stali akýmisi „rukojemníkmi“ nacistov. Okrem samozrejmého ponemčenia názvu, ale Hitlerovi zmocnenci siahli až do samotných útrob vrchov Českého stredohoria. Pod ich povrchom nechali vystavať podzemnú továreň s názvom Richard a práve kvôli jej stavbe zriadili v Litoměřiciach aj menší koncentračný tábor, pobočku tábora vo Flossenbürgu. Vojnoví zajatci ale pracovali aj v samotnom meste, najčastejšie v garbiarni a v továrni na letecké vrtule, zriadenej roku 1942 v priestoroch bývalého pivovaru.

Dnes už sú Litoměřice rýdzo české, aj keď áut, ktorých „ešpézetka“ nesie označenie „D“, prechádza mestom prirodzene dosť. Vojaci ale k Litoměřiciam patrili, podobne ako v neďalekom Terezíne, od pradávna. Chlapci v zelenom definitívne opustili pôsobisko, respektíve litoměřické kasárne, v roku 2000 – štyri roky pred profesionalizáciou českej armády. Vojnovým pamätníkom sa možno skutočne uľavilo až vtedy.

Mier so všetkým všade

Litoměřice po dlhom čase striasli tu podivnú pachuť vojen a pripravenosť k boju a konečne sa stali pokojným mestom, prakticky nezávislým na svojom okolí. Dnes svojim pôvabom lákajú tisíce turistov. Mestská pamiatková zóna, ktorá zahŕňa desiatky architektonických skvostov a ulíc, má totiž čo ponúknuť.

Keď sa človek postaví doprostred litoměřického námestia, nevie, kam by sa prv vydal. Jeho pozornosť okamžite pritiahne stará radničná budova, ktorá teraz slúži ako múzeum, alebo Dom Kalich, dnešné sídlo mestského úradu. Prehliadnuť sa nedá ani originálna sgrafitová fasáda renesančného Domu u čierneho orla. V meste stojí spolu sedem kostolov, nechýba ani mestské divadlo, futbalový ani zimný štadión.

Obľúbeným miestom prechádzok sú litoměřické hradby a parkány. Práve tie ponúkajú unikátny pohľad na mesto a jeho okolie. Neodmysliteľnou kulisou, bez ktorej sa dajú Litoměřice len ťažko predstaviť, sú už zmieňované kopce Českého stredohoria.

V krajine, kam za Prvej republiky odchádzali seniori, aby tu strávili penziu, pretože je tam teplé klíma, sa darí ovociu, zelenine a hlavne hroznu. V Litoměřiciach každoročne prebieha známa výstava Záhrada Čiech.

Zaujímavosťou Litoměříc je tiež fakt, že tu svoje posledné dni strávil slávny český básnik Karel Hynek Mácha. Jeho poslednou prechádzkou bol vraj Radobýl, kde upravoval svoju poslednú báseň Cesta z Čiech a z ktorého bežal na pomoc, keď videl, že v meste horí. Krátko na to zomrel. Písal sa rok 1836.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: O. Kubáčková