České stredohorie - z Třebenic na hrad Košťálov

Väčšina našich výletov do stredohoria začína aj končí na vlakovej stanici v Lovosiciach, odkiaľ je to len niekoľko metrov k zastávkam na autobusovej stanici, ktoré bohužiaľ rovnako ako celé mesto príliš uhrančivej romantiky neponúkajú. Kto chce a potrebuje, môže si doplniť zásoby na cestu v priľahlom nákupnom stredisku. Ostatní vyzerajú autobus smer Třebenice, táto trasa bola ešte donedávna prepojená s Lovosicami a ďalšími obcami stredohoria pravidelnou vlakovou dopravou. Táto trať, spájajúca Terezín, Litoměřice s Lovosicami a Mostom nesie, ako je na severe zvykom, priezvisko “Švestková dráha“ (Slivková dráha), pretože ju v minulosti lemoval rad alejí a sadov. Trať z konca 19. storočia slúžila až do roku 2007, kedy bola pravidelná prevádzka nadobro ukončená. Združenie obcí však toto rozhodnutie nieslo so značnou nevôľou. Až usilovná práca starostov a občanov viedla k čiastočnej obnove prevádzky, aspoň čo sa týka prázdninových víkendových jázd, ktoré sa tu konajú každé leto od roku 2008.

Prevádzkovateľom je súkromná spoločnosť Severočeské dráhy, ktorá však nemá dostatočné prostriedky, ktoré by pokryli celoročnú prevádzku na tejto a mnohých iných nemenej zaujímavých tratiach ústeckého a mosteckého regiónu. O tejto, bezpochyby zaujímavej lokálke, Vás budeme isto ešte informovať! Teraz sa vrátime späť na Lovosickú autobusovú stanicu, resp. na zhruba 5 kilometrov vzdialenú zastávku v Třebeniciach, kde začína pešia časť našej výpravy.

Vítajú nás Třebenice, historické mestečko, ktorého symbolom je bezpochyby český granát, ktorý tu má aj svoju stálu múzejnú expozíciu, tvorenú všemožnými šperkmi, doplnky aj ukážkami z histórie ťažby a spracovania tohto tvárneho minerálu. Otvorené je od apríla do októbra a vstupné je max. 30 Kč/os.

Múzeum sa nachádza v Louckej ulici, v bývalom luteránskom kostole z roku 1902, ktorý tu nechala vybudovať kedysi silná nemecká komunita.    

Mesto je známe aj vďaka veľmi vzácnej knihe, umeleckému dielu, kancionálu alebo tiež graduálu českého literátskeho třebenického chóru. Takmer 40 kilový, nádherne ilustrovaný stredoveký spevník, autora Matouša Ornysa z Lindperka, obsahuje okolo 490 pergamenových listov s 29 ilustráciami, doplňujúcimi básne a žalmy pri príležitosti všetkých sviatkov a cirkevných slávností v roku. Náklady na vznik tohto umeleckého diela, ktorého osud sa datuje od rokov 1574-1578, dosahovali 623 kop míšenských, v tej dobe cena odpovedala zhruba piatim selským usadlostiam. Dnes je kniha bezpečne uzamknutá v trezore litoměřického archívu a opúšťa ho len pri príležitosti slávností či sviatkov svojho domovského mesta.

My sme však putovali v zime, posledný deň v roku, a tak mali pre nás Třebenice pripravenú iba ponuku niekoľkých občerstvení, ktoré však vzhľadom na silvestrovský večer otvárali až v podvečerných hodinách. K tomu hlavnému v tejto časti výletu, teda k zrúcanine hrádku Košťálov, vás spoľahlivo dovedie zelená značka, ktorá je tu tak trochu zbytočná, vzhľadom k jasnej viditeľnosti miestnej dominanty, teda skalného ostrohu so zvyškami stredovekej tvrdze. Od osirelej stanice a prekonania dvojprúdovej cesty nás čaká pozvoľné stúpanie po rozmáčanej ceste, čo vôbec nie je úchvatné. Záhradky, búdy a chatky všetkých druhov postupne vystrieda zmiešaný les a s ním aj finálny výstup na skalnatý vrch Košťálov (481 m n. m.), ktorému dal meno hrádok pochádzajúci z druhej polovice 14. storočia. Už cestou hore sa môžeme kochať otvorenými rozhľadmi do širokého okolia. Na severe tu rozoznávame všetky hlavné vrcholy Českého stredohoria, počínajúc Lovošom, Milešovkou, Hradišťom a ďalšími. Na južnej strane zas otvorenú krajinu labskej nížiny, s ktorou ostro kontrastuje neprehliadnuteľná kužeľová hora s hradom Házmburk.

Prvú písomnú zmienku o hrádku môžeme nájsť už v roku 1372, avšak jeho ranú histórii stále zahaľuje menšie tajomstvo. Nie je známy presný majiteľ, rod či správca tohto panstva a tak sa dá z kusých informácií iba usudzovať, na čo všetko a komu Košťálov vlastne pôvodne slúžil. Ďalšia zmienka o hrádku je až z roku 1422, kedy pod ním táborilo husitské vojsko. V tej dobe sa po prvýkrát objavuje rod Kaplířov, pánov z neďalekých Třebenic, ktorí ho využívali ako svoje rezidenčné sídlo. Vtedy mal hrádok až tri poschodia, pričom obývaný bol predovšetkým horný palác a dolné obytné i hospodárske budovy. Od druhej polovice 15. storočia je však hrad prakticky neobývaný. Svoju variantu a povesť o založení ponúka aj známy fantóm historikov - kronikár V. Hájek z Libočan, ktorého verzia je možno ako vždy pôsobivá, avšak fakticky úplne vymyslená. Roku 1622 sa o ňom potom hovorí ako o pustom hrade. Opustený hrad však o niekoľko storočí nemohol uniknúť tak romantickej duši, akou oplýval Karel Hynek Mácha, ktorý Košťálov dokonca aj zvečnil vcelku povedenou skicou. Hrad nachádzame aj na obrazoch kubistu a grafika Emila Fillu v jeho cykle České stredohorie.

Z architektonického hľadiska sa jedná o hrad donjonového typu, teda obývanú obrannú vežu, tvoriacu os pôvodne trojposchodového hradu s rytierskou sálou s dodnes zjavným obvodovým murivom, ktoré sa však podobne ako nižšie položené stavby rokmi postupne rozpadalo.

Nuž, kochajme sa širokými rozhľadmi a na budúci týždeň pokračujeme v našom putovaní ďalej k akoby dymiacemu Borečskému vrchu.                    

Text: Jan Chaloupka

Foto: Jan Chaloupka a Tereza Překlasová

Preklad: O. Maňáková