Lovosice - hranice Českého stredohoria - VIDEO

Na „dé osmičke“ patrí viac než deväťtisícovému mestu niekoľko exitov. Lovosice vypĺňajú len ľavý labský breh a to je tiež jednoduchým vysvetlením toho, prečo sú tak tiahle. Najväčšie poklady mesta ale stoja, ako už to tak býva, v samotnom centre mesta. 

Zima Lovosiciam nepristane

Po treskúcich decembrových mrazoch sa v novom roku o pár stupienkov oteplilo a tak sa neoddeliteľnou súčasťou zimných dní stala tiež hmla. Je nedeľa a možno aj preto sa Lovosičanom do ulíc príliš nechce. V takých dňoch totiž chýba ich mestu inak neodmysliteľná kulisa Českého stredohoria, na ktorého hranici leží. Ukryté v hmle a ľadovom tichu naberá dych na ďalšiu turistickú sezónu a v pokoji odpočíva. Možno. Možno sa ale rovnako ako všetko živé nemôže dočkať jari.

Rovnako ako Lovoš, vrch týčiaci sa nad Lovosicami, aj stromy, zvieratá a rastliny, ktoré bývajú pre návštevníkov mesta a okolia lákadlom číslo jedna, zostávajú v tejto chladnejšej polovici roku v akomsi polospánku. Napriek tomu ale Lovosice ani v zime nestrácajú nič zo svojej atmosféry. Mesto robia ľudia, ktorí v ňom žijú, nie počasie so svojimi rozmarmi. A Lovosice žijú typickým životom malého mesta.

Malomestské povedačky a staré domy čoby svedkovia

Dve mladé dámy postávajú pri kostole sv. Václava a hlasno preberajú život jednej z ich ďalších priateliek. Rozhadzujú rukami a snažia sa tak zveličiť závažnosť situácie ženy, ktorá sa zrejme ocitla na svojej dôležitej životnej križovatke. Z výklenku kostola na ne hľadí svätý Václav a zalamuje pritom rukami. Podobných historiek si už za dobu, čo stojí na hlavnej lovosickej tepne, musel vypočuť tisíce a tisíce. Ešteže je kamenný.

Kostol začal písať svoju históriu roku 1733. Teda kedy bol položený jeho základný kameň. Stavba kostola, ktorý je dominantou lovosického Václavského námestia, trvala celých 12 rokov. Stojí na rovnakom mieste, kde predtým stával jeho drevený predchodca.

Len pár krokov od neho sa schováva lovosický zámoček. Nenápadná snehobiela budova stojí v rohu námestia a ničím zvláštnym na seba neupozorňuje. Naopak. Svoje ľavé krídlo akoby ešte schovávala za obrovský pamätný strom. Zámok zdobí Lovosice od polovice 16. storočia a jeho posledným vlastníkom bol rod Schwarzenbergovcov. Dnes zámok funguje ako škola.  

Krátkou prechádzkou okolo sochy pripomínajúcej smutnú éru druhej svetovej vojny a morového stĺpu sa dá dôjsť až k starej secesnej radnici. Jej veža s hodinami, ktoré sú vsadené do drevenej klenby je neprehliadnuteľná. Radní sa vo vnútri schádzali od roku 1907. Dnes sa v nej neúraduje, ale ordinuje. Stará radnica sa stala sídlom miestnych lekárov a radní sa presťahovali o kúsok ďalej, do novej radničnej budovy, kde je tiež Infocentrum. 

Riečne brehy a pohoda okolo nich

Kúzlo pretekajúcej rieky osídlenou krajinou funguje všade a tak ani Lovosice nie sú výnimkou. Brehy najdlhšej českej rieky sú pre miestnych tým najlepším miestom na relax. Dokonca ani v zime, ktorá mestu príliš nepristane, nezívajú prázdnotou. Park milujú hlavne psíčkari alebo maminky s deťmi.  V teplých mesiacoch je potom miesto okolo rieky plné ľudí prevažne na in-line korčuliach.

História nemecko – česká alebo obrátene?

V pohraničí žili Česi a Nemci pohromade od pradávna. Vzájomné súžitie oboch národov vždy sprevádzali nejaké tie bitky a ťahanice. Do príchodu Hitlera k moci sa ale držali tak nejako v prijateľných medziach. Vždy sa všetko v pokoji urovnalo. Potom sa ale situácia začala vyostrovať.

Pred začiatkom druhej svetovej vojny, po uzavretí Mníchovskej dohody v septembri 1938, pripadli Lovosice pod Sudety a stali sa tak súčasťou Veľkonemeckej ríše a posledným hraničným mestom medzi Protektorátom Čiech a Moravy. Najbližší českí susedia žili v Terezíne. V Lovosiciach, v meste, ktoré malo bohatý priemyselný potenciál, zostala len hŕstka Čechov. Väčšina obyvateľov boli Nemci. Tí sa potom do Lovosíc postupne vracali po roku 1945.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: Zuzana Megerssová