Postoloprty: malomesto s krvavou históriou - VIDEO

Historici dodnes nevedia, ako názov malého pohraničného mesta, ktoré leží len pár kilometrov od Loun, vlastne vznikol. Svojho času sa prikláňali k názoru, že je odvodený od latinského názvu tamojšieho benediktínskeho kláštora Porta Apostolorum. Lenže názov mesta bol podľa kroník známy ešte skôr než samotný kláštor. Staročeské spojenie „postoly prtati“ zas znamenalo opravovať topánky. A tak je možné, si ľudia v Postoloprtoch nechávali opravovať prešliapané črievičky alebo bagndže. Ale kto vie. Jedno je jasné. Samotný názov v dobrodružných dušiach prebúdza zvedavosť a túžbu Postoloprty navštíviť.

Vojnová dohra v 21. storočí

Zasvätení by ale išli do Postoloprt s jasným cieľom – pozrieť sa do miest tzv. Postoloprtského masakru. Ten sa odohral len pár dní po ukončení vojnového besnenia, 3. júna 1945. Vtedajšie Československé jednotky väznili tisíce sudetských Nemcov v postoloprtských kasárňach. Na rovnakom mieste ich aj popravili, bez súdu. V období mieru, kedy sa už všetci pomaly spamätávali z hrôz, ktoré za sebou nechala šialená idea Führera Hitlera, boli v Postoloprtoch povraždených tisícky sudetských Nemcov. U 763 exhumovaných tiel sa podarilo objasniť identitu. Podľa expertov ich boli ale ďalšie tisíce.  

Len nedávno, roku 2008, v tlači prebehli správy o tom, že polícia konečne našla dvoch vinníkov masakry. Tí sú už ale po smrti. Zomreli v tichosti, nepotrestaní. Ako malá náplasť na to, čo sa vtedy stalo, bola k tomuto neslávnemu dátumu v roku 2010 v Postoloprtoch odhalená pamätná doska, ktorá sa stretla s nevôľou mnohých miestnych a spočiatku aj samotného starostu mesta. O kontroverzii pamätníku svedčí fakt, že na námestí nie je jediný ukazovateľ, ktorý by vás tam zaviedol. Ani len nápis na samotnej doske nehovorí konkrétne o sudetských Nemcoch, ale len ako o nevinných obetiach postoloprstých udalostí.

Na mestskom webe, v rubrike, ktorá patrí histórii mesta, nie je o "Postoloprtskom masakre" ani zmienka. Len pár vyhýbavých viet.

„Po obsadení mesta Červenou armádou sa ujal správy Národný výbor, internácia miestnych Nemcov v zlých podmienkach v kasárňach viedla k mnohým úmrtiam v internačnom tábore“

Farebné pozlátko šedej reality...

Nahodená radnica, honosný kostol a pár domov s peknou opravenou fasádou – námestie Postoloprt vyzerá na prvý pohľad uhladene. Miestny zámok, ktorý sa svojou veľkosťou pokojne môže prirovnať napríklad k Nelahozevsi, stojí kúsok za kostolom Panny Márie, tak trochu v ústraní od všetkej tej parády na oko, údajne v mieste bývalého kláštora.

Postoloprtský kláštor – vtedajšie sídlo bohatých mníchov z rádu Benediktínov malo kedysi v kraji výsostné postavenie. Jeho slávu mnísi budovali pod heslom „Modli sa a pracuj.“ Ako dôkaz bohatstva kláštora stáli podľa legendy pred vchodom sochy zo striebra a zlata. Vraj ale len do tej doby než mestom roku 1420 tiahli Husiti. Mnísi krátko pred tým sochy odstránili a kamsi zakopali, s tým, že ich vrátia na pôvodné miesto až keď nepriaznivá doba pominie. Nestalo sa. Slávna éra postoloprstého kláštora skončila. Po husitskom besnení zostali zo skvostu v románskom štýle len ruiny.    

Zámku velí zlá čarodejnica

A podobne dopadol aj postoloprtský zámok prestavaný z tvrdze, čím sa vtedajší architekti pokúšali aspoň čiastočne obnoviť zašlú slávu kláštora. Prestavať tvrdzu na zámok dostal za úlohu roku 1611 Štefan Jiří zo Štenberka. Veľkolepé dielo potom putovalo z dediča na dediča, dlhy narastali a zámok chátral. Roku 1768 vyhorel. Vtedy ho vlastnil rod Schwarzenbergovcov. Zrekonštruoval ho, ale pruská vojna znovu urobila svoje. Schwarzenbergom zostal až do roku 1945, potom slúžil ako depozitár Štátnej knižnice v Prahe. Nepomohla ani privatizácia na konci 80. rokov minulého storočia.

Dnes postoloprtský zámok pripomína obydlie zlej čarodejnice figurujúcej v jednej z rozprávok zo štúdií Českej televízie. Má rada neporiadok, veľa buriny v záhrade, povybíjané okná, vlhko a všetko si poctivo stráži pod zámkom. Nikto do jej podivného kráľovstva nesmie vkročiť. Len čas od času dá povolenie na to, aby sa v jej záhrade, o ktorú sa predsa len trochu stará, konala svadba.

...a realita samotná

Podobne ale vyzerá aj stará zástavba mesta. O obrovské chátrajúce budovy sa nikto nestará. Väčšinu z nich obýva „neprispôsobivé obyvateľstvo“. Z otvorených okien je počuť hudba a detský plač. „Hlavne nech večer nie som v televíznych novinách,“ volá staršia žena, ktorá má namierené z nákupu domov. „Mala ste prísť v pondelok, to tu uhorel chlap,“ popisuje nedávnu udalosť a ukazuje na vyhoretú strechu. Nie je jediná. Pondelková tragédia sa stala aj témou dvoch ľudí, ktorí sa náhodou stretli na námestí.

Radnica asi päťtisícových Postoloprt sa ale snaží, aby svojim občanom zaistila nezávislosť na okolitých mestách. Miestni majú futbalové ihrisko, bazén, knižnicu, divadlo aj kino alebo značkovú predajňu Lounského pivovaru. V okolí mesta rastie chmeľ, možno jeden z mála poľnohospodárskych produktov, ktorý v dobe ekonomickej recesie, tak moc nestráca na význame. Postoloprty majú bohatú, aj keď trochu pošramotenú minulosť a kvôli tej sa sem rozhodne oplatí vypraviť – napríklad po jednej z mnohých cyklotrás alebo v teplom počasí loďou po rieke Ohře.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: O. Kubáčková