Írsko: Mosty cez rieku Liffey - VIDEO
Rieka The Liffey má v Dubline hneď niekoľko významov. Delí mesto na pravú a ľavú stranu. Zatiaľ čo na tej ľavej bývali v minulosti vždy chudáci, na pravej to žilo a dodnes tiež žije. Veď je tam jedno z najslávnejších miest nočných veselíc v Európe – preslávený a povesťami opradený Temple Bar. Aby sa tieto dve strany príliš nemiešali, bol v roku 1816 postavený prvý kovový most v meste – Ha'penny Bridge. Pôvodne sa volal Liffey Bridge, ale tak už ho nikto nenazve. Jeho prezývka a neskôr už aj regulárne označenie vzniklo z toho, že keď chceli ľudia prejsť z jednej strany na druhú, museli zaplatiť pol penny – chudobní na to samozrejme nemali a tak zostali tam, kde boli. Svojho času (tým rozumejme ešte zhruba pred 15 rokmi) sa na Ha'penny Bridge dalo kúpiť čokoľvek, čím sa Dublin preslávil – obrázky mesta, fotografie, írske píšťaly, bubienky. Dnes už na ňom nikto nič nepredáva – len žobráci sa krčia pri bielom hradení a prosia o pár centov do vrecka. Napriek tomu je Ha'penny Bridge jasnou dominantou mesta. A aj keď v sebe nemá toľko vznešenosti a kamennej krásy ako Karlov most, je dobré ho prejsť zo strany na stranu hneď niekoľkokrát. Koniec koncov – jednu cestu zvládne aj unavený turista za zhruba 20 sekúnd. A tak je ľahké ju podstúpiť niekoľkokrát. Tento most totiž priamo dýcha všetkým, čím Dublin kedy bol. A je škoda si to nevychutnať.
Moderné a starobylé
Mostov je ale v írskej metropole samozrejme omnoho viac. V oblasti takzvaného Greater Dublinu sme ich napočítali 24 – vrátane železničného a jedného celkom bezmenného. Zatiaľ najnovším prírastkom je supermoderný most Samuela Becketta. Meno si požičal od slávneho írskeho prozaika a dramatika, jedného z najznámejších predstaviteľov absurdného divadla. A robí mu česť. Jeho do neba sa týčiace špice na oboch stranách akoby prosili okoloidúcich, aby si ich všimli a zostali na ne pozerať v nemom úžase. Ani sa nechce veriť, že by starobylý a svojím úporným bojom za slobodu trochu ošumelý Dublin mohol prijať do svojho náručia niečo tak moderného a navyše čisto bieleho ako perie čajky. Ale stalo sa a je to len dobre.
Umelci a patrioti
Mosty v Dubline vôbec radi prijímajú mená slávnych postáv írskej histórie. Je tu tiež v roku 2003 otvorený most Jamesa Joycea. Bol sprístupnený v roku 2003 a napriek tomu, že ho navrhol španielsky architekt Santiago Calatrava, svojimi oblými tvarmi a priezračnou ľahkosťou ako by evokoval svet presláveného írskeho spisovateľa, ktorý sa naveky zapísal do učebníc svojím večným nepokojom aj túžbou pýtať sa na otázky, ktoré ostatní radšej nechávali bez povšimnutia visieť vo vzduchu. A potom je tu tiež množstvo mostov pomenovaných podľa národných patriotov a bojovníkov za nezávislosť smaragdového ostrova od Veľkej Británie: most člena Írskeho republikánskeho bratstva O'Donovana Rosy, most Liama Mellowsa – generála Írskej republikánskej armády popraveného počas občianskej vojny alebo napríklad most Seana Heustona – vodcu 20 írskych dobrovoľníkov, ktorí sa bránili pri Veľkonočnom povstaní v Dubline na svojom stanovisku obrovskej presile britských vojakov celé dva dni, napriek tomu, že podľa očakávaní mali vydržať len maximálne 4 hodiny. Heuston bol tiež za svoju odvahu Britmi po potlačení povstania v roku 1916, vo veku len 25 rokov, popravený. Ale to už zabiehame do prílišných podrobností.
Nedá zabudnúť
Isté je, že aby človek mohol prejsť všetky mosty v Dubline, potreboval by k tomu mať nielen dosť času, ale tiež pomerne dobre natrénované nohy. Možno je najlepším receptom postaviť sa proste na most najrušnejší – O'Connell Bridge v samom centre mesta a pomaly sa rozhliadnuť po prúde rieky, prejsť ulicu a pozrieť sa pre zmenu proti prúdu. Mesto, ktorého oba brehy spája toľko mostov, nemôže byť k svojim obyvateľom ani k vzácnym hosťom skúpe. Veď práve tie mosty pôsobia ako ramená, ktoré nesú ľudí napriek všetkým ťažkostiam zase ďalej. A kto toto ich odhodlanie ucíti, pochopí aké ťažké je pre Írov svoj Dublin opustiť a aké nezmyselné je chcieť po nich, keď to urobia – a popravde, oni to urobia nakoniec vždy – aby na mesto na oboch brehoch rieky Liffey zabudli.
Text/foto/video: Zuzana Dastychová
Preklad: Zuzana Megerssová
Diskusia k článku (0) |