Írsko: Wicklow Mountains - VIDEO
My sa teraz vydáme na výlet do írskych hôr nám najdostupnejších - nachádzajú sa totiž neďaleko Dublinu, kam z Česka lieta priamy spoj. Do Wicklow Mountains je to potom naozaj, čo by kameňom dohodil.
Aj svätec by sa z toho zbláznil
Cesta z Dublinu trvá autobusom zhruba hodinku, ale je pohodlná a nebyť krivoľakých cestičiek, z ktorých sa občas dvíha kufor nielen karosérii, bolo by všetko úplne v poriadku. Ale dá sa to vydržať. Navyše hneď prvý pohľad z parkoviska smerom k vrcholom dá zabudnúť na utrpenie, ktorým si z autobusu z podoby vytrasený pútnik musel prejsť alebo lepšie povedané previezť. V informačnom centre je dobré zobrať si mapku a potom už noha každého so situáciou trochu oboznámeného turistu zamieri rovno do Glendalough. Po pravde sa takto volá celé údolie, ale všeobecne sa tým rozumie staré kláštorné sídlo, ktoré postavil údajne niekedy v 6. storočí sám sv. Kevin a urobil z neho centrum vtedajšej vzdelanosti. Asi bolo ťažké zjemniť rokmi obhrublé spôsoby svojich spoluobčanov. Ako inak pochopiť to, že Kevin zase toto usporiadanie čoskoro opustil a uchýlil sa do neďalekej jaskyne nad jazerom (dodnes je viditeľná aj z druhého brehu), kde žil opustený a sám. Jeho nasledovníci mu privážali len jedlo na loďke - povesti o tom, že s ním privážali tiež ženy, vyvrátil Kevin opätovným návratom medzi ľudí, v ktorých spoločnosti potom žil až do svojej smrti. Toľko povesti. Dnes už zo všetkej tej parády uvidí zvedavé oko návštevníka Glendalough len ruiny a obvodové murivo. Iba guľatá veža sa zachovala celá a čnie nad celým zoskupením ako varovný prst. Pozor, pozor - tu žili vzdelanci. Kliatie a hriechy sú tu zakázané.
Vábenie írskych Leprichaunov
A zatiaľ čo väčšina ľudí sa lenivo potuluje okolo Glendalough a Dolného jazera, v pripravených železných košoch si založí oheň a opeká svoje víkendové špekáčiky, my ideme vyššie a ďalej. Cestou okolo najvyšších vodopádov v Írsku - volajú sa Powerscourt, a česká rieka Mumlava z nich rozhodne nemá pocit menejcennosti, stúpame ďalej po ceste až k odbočke na úzku, drevenú čistinku. Je schovaná v nižšom ihličnatom poraste a vyslovene nás pozýva do rozprávky plnej írskych škriatkov Leprichaunov a ich zradných, ale o to zvodnejších, priateliek víl. Zabúdame na historky o tom, ako zákerne a škodoradostne dokážu brániť títo zakrpatení fúzatí škriatkovia írsky poklad a vydávame sa za nimi. A keď už to po desiatkach minút strmého stúpania vyzerá, že sme im sadli na lep a nechali sa zaviesť na scestie do horských tajných strží, kde zrejme za ich hlasného smiechu vypustíme dušu, otvorí sa pred nami úchvatný pohľad. Les sa roztvorí a vypustí svojich zajatcov na voľné priestranstvo. Je to trochu ako keď Tim Robbins opustil vo filme Vykúpenie z väznice Shawshank brány nápravného zariadenia. Zhlboka sa nadýchneme, urobíme posledných pár krokov na vrchol a pozrieme dole.
Jelenie triky
Pod nami sa kľukatí cesta s malými mravčekmi, ktorí sa pachtia za svojou nedeľnou prechádzkou a nemajú o nás ani zdania. S vševediacim úsmevom na perách, ktorý znenazdania urobil z väzňa kráľa, ideme po vrchole ďalej a sledujeme dianie pod sebou. Odtrhnúť nás od neho môžu len stáda jeleňov európskych, ktoré tu zbadať nie je nič neobvyklého. Aj keď vyzerajú, že sú tu ako doma, boli do Írska dovezené až v 20. storočí. Stalo sa tak potom, čo z krajiny nadobro zmizol jej pôvodný obyvateľ - jeleň lesný, ktorý bol na ostrove vyhubený v 18. storočí. Čo ale z Írska nikdy nevymizlo a je snáď všadeprítomné, je pinta dobrého čierneho Guinnessu. A aj keď to vyzerá nemožne, aj príroda už tento ľudský výrobok vzala za svoj. Ak sa pozrieme ešte raz dole zo zrázu pod seba, zistíme, že aj Horné jazero, ležiace priamo pred nami, má tvar pinty, na ktorej okraji sa skvie hustá, žltkastá pena. Verte alebo nie, ani Wicklow Mountains nezabúdajú na povestnú írsku pohostinnosť a pozývajú nás všetkou svojou silou na pivo. A odolať tomu volaniu sa vážne nedá.
Ponuka, čo sa nedá odmietnuť
Je vidieť, že rovnako tak ako Francúzi za všetkým hľadajú ženu, v každom Čechovi sa skrýva muzikant a v taške Američana zase štyri hamburgery, Ír sa netají svojou večnou náklonnosťou k pivu, ktoré je pre neho skoro rovnako posvätné ako vlastná manželka - o tej cudzej už snáď ani nehovoriac... Kde inde toto všezahŕňajúce pravidlo pochopiť, než na vrcholoch hôr, ktoré obyvatelia Dublinu považujú za štít, ktorý bráni negatívnym vetrom vtrhnúť do ich mesta? Áno, hory sú skoro všade na svete... Ale v ktorom horskom jazere sa pred vašimi zrakmi lenivo prevaľujú vlnky čierneho, karamelovo sa tiahnuceho Guinnesu?
Text/foto/video: Zuzana Dastychová
Preklad: Zuzana Megerssová
Diskusia k článku (0) |