Peru - môj splnený sen XI.

32 km do mesta Piscacucho sme prešli vlakom, ďalší kus cesty do Ollantaytamba potom autobusom, ktorý bol na naše príjemné prekvapenie v cene. V Ollantaytambe odchytil Pepa nejaký vodič a dal mu ponuku, ktorú nám následne Pepa pretlmočil. Veľké auto k dispozícii len pre nás, odvoz do Cusca so zastávkami pri pamiatkach, kde môžeme zostať, ako dlho chceme, prípadný komentár k oblastiam, okolo ktorých pôjdeme. Cena 20 solov na osobu. Slušné. Rozhodli sme sa ponuku prijať.

Prvé miesto, kam nás náš sprievodca odviezol, bolo centrum Ollantaytamba s inskou pevnosťou. Povedali sme mu, že sa vrátime asi za dve hodiny a odišli na pevnosť. Pri vchode sme si kúpili multivstupenku, ktorá platí na mnoho inských pamiatok v okolí Cusca. Stojí 70 solov pre študentov (s platným ISICom) a dvojnásobok pre ostatných. Niektorí z nás si potrebovali vymeniť doláre. Pred vstupom do pevnosti síce vykrikovala Indiánka, že túto službu ponúka, ale keď preniesla svoju ponuku, zakrútili sme hlavami a odišli hľadať zmenáreň na námestie. Našli sme ju v miestnom obchode. Tam nám už cena za dolár vyhovovala o dosť viac.

Prešli sme sa po kamenných pamiatkach z obdobia Inkov. Veľmi sa nám tu páčilo, bola to taká pohodička. Zvolili sme kratší okruh, ktorý vedie okrem iného cez bývalé inské kúpele. K sýpkam na protistojacom kopci sme už vyliezť nestihli, ale nevadilo nám to, pretože sme na ne mali pomerne dobrý výhľad. Zaujal nás celkom dômyselný systém kanálov pre zavlažovanie a partička tvrdo pracujúcich archeológov. Stále bolo čo objavovať.

Po prehliadke Ollantaytamba sme pokračovali smerom na dedinu Urubamba. Náš sprievodca bol výborný, vyložil nám všetky možné peruánske zaujímavosti. Dokonca zastavil v jednej dedine a zaviedol nás do výrobne miestneho, len mierne alkoholického, kukuričného piva, ktorému sa hovorí chicha. Nemôžem povedať, že by to bola práve pochúťka. V jednom dokumentárnom filme o Peru, ktorý som videla pred odjazdom ale o tomto nápoji hovorili ako o niečom pre tento kraj typickom a tak som rada, že som ho mohla ochutnať.

Z dediny Urubamba náš osobný voz vystúpil nahor, do obce Chinchero (3700 m n. m.), ktorú sme mali vyznačenú na našej multivstupenke, ako miesto hodné vzhliadnutia. Po ceste sa nám odkryli nádherné výhľady na náhornú plošinu, ktorá je pomerne intenzívne poľnohospodársky využívaná.

V Chinchere nás náš peruánsky sprievodca najprv zaviedol do obchodu s textíliami. Boli sme vyzvaní, aby sme sa posadili do zadnej miestnosti a keď sme tak urobili, začalo predstavenie. Indiánky nám krok po kroku ukázali postup, akým sa tu vyrábajú látky - od výroby vlny, cez jej farbenie rôznymi prírodnými farbivami, až po tkanie samotných látok. Dostali sme aj kokový čaj. Po skončení sme boli pozvaní do obchodíka a očakávalo sa od nás, že si niečo kúpime. Veci mali síce pekné, ale napríklad dečky, ktorých výroba nám bola predvedená, boli strašne drahé. Síce sme chápali, že sa za tou vcelku peknou „handrou“ skrýva veľká kopa práce, ale toľko peňazí sme vydať nemohli. Ja som teda kúpila len šál a čapicu ako darčeky pre rodinu a ostatní na tom boli obdobne.

Po nakupovaní nás vodič odviedol k vstupu k pamiatkam, kde nás opustil. V komplexe inských pamiatok stojí aj kostol a ďalšie stavby poukazujúce na koloniálnu históriu. Späť k autu sme sa museli predrať skrz davy Indiánok, ktoré sa nám snažili vnútiť svoj tovar. Kúpila som si veľkú a ťažkú, ale nie zbytočne drahú deku na posteľ.

Ako náhle sme sa vrátili k autu, čakal nás už len prejazd späť do Cusca. Vodič bol veľmi komunikatívny, rozprával nám zaujímavosti o Peru a odpovedal aj na Pepove osobné otázky na jeho rodinu.

V Cuscu sme prišli do hostelu, kde boli uložené naše veci a kde sme sa hodlali znovu ubytovať v prípade, že bude voľno. Voľno ale nebolo. Pani nás poslala do iného hostelu. Toto náhradné ubytovacie zariadenie zjavne ešte nebolo zabehané a nevypadalo práve najideálnejšie, ale s tým sme sa museli zmieriť. Nechcelo sa nám teraz za tmy, hľadať niečo lepšie.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: Zuzana Megerssová