Peru - môj splnený sen XIV.
Cesta nás stála 35 solov (z čoho 10 solov bolo za vstup na ostrov). Loď sa čoskoro zaplnila turistami. Do prednej časti prišiel muž, ktorý začal hrať na panovú flautu a ešte nejaký ďalší hudobný nástroj. Keď dohral, obišiel cestujúcich, aby mu dali peniaze. Ako náhle sa loď pohla, prišiel k mikrofónu kapitán, začal nás vítať a informovať. Jeho informácie nás veľmi nepotešili a dosť zmiatli. Hovoril totiž, že loď smeruje na ostrovy Uros a Amantani. Na Uros už sme rozhodne nechceli ísť, takže nás to celkom rozladilo. Skoro sme sa ale dozvedeli, že naša skupina bude na ostrovoch len prestupovať na inú loď, smerujúcu na ostrov Taquille.
Tak sa stalo. Pepa s Markétou prehlásili, že im takáto prehliadka Uros bohato stačí. Na druhej lodi sme boli usadení do sedadiel, ale čoskoro sme začali pátrať, či by sme mohli vyliezť nahor na strechu, kde bolo zábradlie a lavičky. V prvej chvíli nám to bolo zakázané, a keď som sa pýtala prečo to tak je, dostala som odpoveď, že to je kvôli jazerným policajtom. Až vraj vyjde loď zo zálivu na voľné jazero, bude nám dovolené nahor vyliezť. A naozaj, ako náhle sme opustili záliv (v ktorom sa nachádzajú ostrovy Uros a prístav Puno), smeli sme vyliezť po rebríku nahor a zostali tam počas zvyšku plavby. Dostali sme kokový čaj a podrobnú súkromnú prednášku o cieli našej cesty. Sprievodca, celkom sympatický chlapík s umením hovoriť niekoľkými rôznymi jazykmi, nám vykladal o umiestnení ostrova aj o jeho obyvateľoch. Práve informácie o obyvateľoch sa nám zdali trochu pochybné, a keď sme pristáli, bolo vidieť, že miestni ľudia svoje zvyky predvádzajú hlavne pre turistov. Aspoň tak to na nás pôsobilo.
Na ostrove to vyzerá celkom pekne, naozaj ako v Stredomorí. Keď sme priplávali, dostali sme rozchod asi na hodinu s tým, že vraj až dôjdeme na námestie, pôjdeme na obed a potom sa presunieme do iného prístavu, odkiaľ poplávame späť. Také boli inštrukcie. Proti tomuto organizovaniu sme sa ale vzbúrili. Opýtali sme sa sprievodcu, o koľkej hodine loď odpláva s tým, že na žiadny obed ísť nechceme a že do prístavu dorazíme sami. Sprievodca proti tomu nemal žiadne námietky.
Došli sme vcelku príjemnou prechádzkou na celkom obyčajné námestie a tam sme sa rozdelili - nielen s ostatnými cestujúcimi z lode, ale tiež medzi sebou. Zatiaľ čo Markéta, ktorá bola trochu chorá, Vojta a Zuzka smerovali priamo k jazeru na odpočinok (Zuzka sa vraj neskôr vydala na prieskum terénu a trošku sa stratila), ja a Milan sme sa rozhodli sprevádzať Pepa na dobrodružnej výprave na druhý koniec ostrova, kde sa mala údajne skrývať geokeška. Pretože je Pepa nadšeným účastníkom tejto hry a preto, že kešiek nie je v Peru práve veľa, chcel získať aspoň jednu. Nachádzala sa údajne na nádhernej piesčitej pláži.
Vyšli sme z námestia a veľmi skoro sme sa dostali do o poznanie príjemnejšej oblasti, kde sa už turistom nepredvádzali miestni ľudia v typických oblekoch a kde už ani žiadni turisti neboli. Vedeli sme, že času máme veľmi málo a že budeme mať čo robiť, aby sme odjazd lode stihli. Preto sme sa nikde nezastavovali, dokonca ani na fotení. Pepa nás navigoval pomocou GPS a tak sme sa na pláž po nejakej dobe šťastne dostali. Bola naozaj veľmi malebná. Pepa šiel hľadať svoj poklad, zatiaľ čo my s Milanom sme okamžite vliezli do vody, ktorá mala prekvapivo príjemnú teplotu. Neuplynulo ani päť minút, keď sme začuli Pepu prehlasovať, že na kešku kašle a ide sa tiež vykúpať.
Bohužiaľ čas bol neúprosný a my sme mali na kúpanie iba desať minút. Potom sme sa za civenia miestnych sígrov museli prezliecť a vyraziť na cestu späť. Do odjazdu ostávalo málo a tak sme leteli ako vietor po pobreží cestou, ale i necestou po terasovitých poliach. Bola to v danej rýchlosti a teple celkom zaberačka, nakoniec sme to však zvládli a dorazili do prístavu ešte skôr, než niektorí zo zvyšných cestujúcich. Loď odchádzala o niečo neskôr a musela sa raz vrátiť kvôli dvom oneskorencom.
Spiatočnú cestu, ktorá trvala rovnako ako cesta na ostrov, okolo troch hodín, sme strávili celú hore na lodi. Na rozdiel od prvej jazdy, kedy som musela byť zababušená v mikine a bunde, však takmer vôbec nefúkalo a bolo krásne teplo.
Keď sme dorazili do Puna, rozišli sme sa každý svojou cestou – na trhovisko, na internet či do hostela. Už v Cuscu sme sa na internete dozvedeli o výbuchu islandskej sopky, kedy sa kvôli sopečnému popolu v ovzduší musela zavrieť väčšina európskych letísk. Teraz, niekoľko dní pred naším odletom, boli letiská stále ešte zavreté. Jediný Madrid, ktorý zaujímal Zuzku, bol otvorený, čo však neznamenalo, že vietor nepresunie popol viac na juh a letisko v deň nášho odletu nebude tiež uzavreté. Trochu nás tieto informácie znepokojili. Pôvodne sme si síce hovorili, že by sme si aspoň predĺžili dovolenku a mali na to presvedčivú ospravedlnenku, potom nám ale došlo, že by sme si veľmi nepomohli. V prípade, že by v deň nášho odletu boli letiská v Európe stále zavreté, znamenalo by to pre nás nudné čakanie na ďalší vývoj v Lime. O to sme samozrejme nestáli a tak sme sa modlili, aby sa situácia zlepšila.
Text/foto: Kristýna Bartůňková
Preklad: Zuzana Megerssová
Diskusia k článku (0) |
Súvisiace články
Peru - môj splnený sen X.
Peru - môj splnený sen XI.
Peru - môj splnený sen XII.
Peru - môj splnený sen XIII.
Peru - môj splnený sen XV.
Peru - môj splnený sen XVI.
Cestovateľské kino: Peru
Súvisiaca fotogaléria
Peru
Lokácia:
Slovenská republika
Partneri:
Sprievodca:
Fotosúťaž:
Aktuality:
Nech vám Veľká noc prinesie veľa radosti, šťastia, zdravia, pokoja i splnených cestovateľských túžob.