Peru - môj splnený sen II.

Aklimatizácia – deň prvý

Hneď na stanici nás odchytil chlapík s ponukou hostela za 15 solov za noc. To sa nám zdalo ako dobrá cena, takže sme prehlásili, že sa pôjdeme pozrieť. Vzali sme si taxi za 3 soly. Na naše pomery je to naozaj skvelá cena. Zároveň je tento spôsob prepravy v mestách najbežnejší a zohnať taxíka nestojí žiadnu námahu. Po prehliadke sme usúdili, že tento hostel, menom La Cabaña, je naozaj dobrá voľba. Trojlôžkové izby boli čisté, so sociálnym zariadením a na poschodí sme mali k dispozícii terasu, z ktorej bol výhľad na najvyššiu horu Peru Huascarán (6768 m n. m.). Hostelu šéfoval sympatický tlsťoch - profesor filozofie, ktorý vždycky, keď nás videl, volal „La Republica Checa“ alebo „Checos“ a smial sa.

Potom, čo sme sa ubytovali, sme sa vydali na prvý aklimatizačný výlet. Aklimatizáciu tu nemožno podceňovať napriek tomu, že sú tu oproti iným vysokohorským oblastiam sveta (ako sú napríklad Himaláje) posunuté izobary a vplyv nadmorskej výšky je znížený o niekoľko stoviek metrov. Výlet sme naplánovali k oblasti pri jazere Churup v Cordillere Blance, ktoré leží vo výške 4485 m n. m. Išli sme si hľadať odvoz do nejakého východiskového miesta. Asi 2 hodiny sme chodili po meste a tak nejako rôzne zjednávali cenu za najlacnejšie vozidlo, až sme nakoniec skončili na korbe malého nákladiaku za poplatok asi 50 solov za všetkých.

Vodič nás odviezol do dediny menom Liupa. Odtiaľ sme vo vysokohorskom, silne páliacom slnku a pomerne veľkom horku pokračovali pešky. Už čoskoro sme si všimli, že sa nad krajinou preháňajú kumulonimbusy, búrkové oblaky takých tvarov a veľkostí, ktoré sa u nás, v českej kotline, moc často netvoria. Ako geografi a meteorológovia sme boli nadšení. Tak či tak tieto oblaky poukazovali na skutočnosť, že čo nevidieť začne pršať. A tak sa aj stalo. Okolo druhej hodiny odpoludnia sa z mrakov začala valiť voda a dokonca padali aj krúpy, takže sme sa museli schovať do prístrešku z eukalyptových listov, kde sme prvý krát, ale nie naposledy, hrali slovnú hru Asociácie. Pretože sme boli len na okraji búrky, čoskoro dážď oslabol na malou intenzitu a my sme pokračovali v ceste. Nie síce už k jazeru Churup podľa pôvodného plánu, pretože to bolo ešte značne ďaleko a vysoko, ale cestou cez sedielko vo výške asi 3800 m n. m. Rieka v údolí bola priam ukážkovo zarezaná do odolných hornín. Prešli sme ju po moste na druhú stranu a zostúpili do dediny Yarush vo výške asi 3300 m n.m., kde sme odchytili nádherne lacné colectivo (miestna hromadná doprava) za 1 sol na osobu a odišli s domorodcami späť do Huarázu.

V Huaráze sme zašli na večeru do peruánskej čínskej reštaurácie. Mňa príšerne bolela hlava, asi z tej výšky a tiež preto, že som zanedbala pitný režim, takže som si nič nedala. Ostatní si dali, ale jediný, kto bol schopný jedlo zjesť, bol Vojta. Na zvyšok asi taktiež zapôsobila nadmorská výška a úplne stratili chuť do jedla. Do reštaurácie prišiel chlapík, ktorý na nedojedené jedlo lačno hľadel a vyzeral naozaj zúbožene, takže sme mu postupne všetky nedojedky prihriali. Bol rád a všetko zbodol, až sme mali strach, aby mu z toho nebolo nakoniec zle.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Kubáčková