Peru - môj splnený sen VI.

Do sedla Punta Union sme všetci dorazili asi po dve a pol hodine. Postupne prišlo niekoľko ďalších ľudí a osol, čím sa sedlo vcelku zaplnilo. Ešte k tomu sa zatiahlo a začalo pršať. Dali sme sa teda na zostup na druhú stranu. Pri hnusnom počasí, s pršiplášťami a v pomerne drsnom teréne to nebol práve príjemný zážitok. Keď sme zostúpili k rieke a na chvíľu prestalo pršať, chlapci sa vykúpali. Za okamžik ale začalo zase liať ako z krhly a tak sme sa dali do ďalšieho mechanického pochodu po rozbahnenej ceste. Okolo štvrtej hodiny sme začali hľadať miesto, kde zakempujeme. Medzi kravincami a plochami nasiaknutými vodou to nebolo vôbec jednoduché, nakoniec sme ale našli vhodné miesto na táborisko Hauripampa, vo výške asi 3700 m n. m.

Ráno sme vstali vcelku skoro. Už nepršalo. Ostatne tak to tu bolo každé ráno. Pretože sa dalo predpokladať, že ďalšie lejaky na seba nenechajú dlho čakať, Markéta s Pepom sa rozhodli, že zrušia svoj pôvodne naplánovaný výstup na horu Pisco. Nám ostatným to rozhodne nevadilo, pre nás to znamenalo, že budeme mať viac času na ďalšie lokality. Dnešok sa tým pádom stal posledným dňom treku. Plán spočíval v presune do dediny Vaqueria a odtiaľ colectivom alebo ako to pôjde späť do Huarázu. Do Vaquerie to nebolo ďaleko, času sme mali teda dosť a nemuseli sme sa s ranným balením nijak ponáhľať. Zacvičili sme si, vyprali zabahnené topánky a nohavice a vydezinfikovali silne zakalenú vodu (vodu sme pre istotu dezinfikovali tabletami alebo kvapkami po celú dobu treku).

Po opustení táboriska sme stretli malé a veľké Indiánky, ženúce stádo oviec. Malým Indiánkam sme dali bonbóny, veľkým Markéta poskytla po ich žiadosti polku balenia Ibalginu. Po chvíli sme narazili na ďalšiu skupinu miestnych. Tentoraz sa jednalo o malých chlapcov so stádom kôz a s niekoľkými lamami. Okrem turistickej lamy v Huarázu to boli prvé zvieratá tohto druhu, ktoré sme v Peru stretli.

Ďalšia cesta nás viedla cez dedinu Huaripampa. Bolo tu mnoho turistických cedúľ a nápisov typu „turistická reštaurácia“. Jedna ceduľa tiež odkazovala na morčaciu farmu. Stretli sme mnoho detí, ktoré od nás žobrali bonbóny a tak sme rozdávali, čo sme mohli. Na konci dediny bola kontrola, kde po nás chceli naše vstupenky do Národného parku. Záver treku sme strávili na serpentínach smerom hore do Vaquerie. Tu sme čakali na colectivo, ale bez úspechu. Prešli asi dve, napchané do prasknutia. Na jednom dokonca sedeli ľudia aj na streche. Ťažko by sme sa niekam vošli šiesti aj s objemnými batohmi. V miestnom obchodíku sme si teda kúpili pivo Pilsen, relaxovali a vyčkávali, čo príde. Okolo nás sa prechádzal oslík, niekoľko sliepok a po okolí sa potulovali tiež prasatá, ktoré požierali svoje krmivo.

Prišlo auto, ktoré viezlo na korbe robotníkov do Huarázu. Zrejme sa po Veľkej noci vracali na šichtu. Za nevysoký poplatok sme boli s príslubom odvozu do Yungaye pripustení na palubu. Pomýšľali sme na to, že sa možno necháme odviesť až do Huarázu. Cesta začala naozaj perfektne. Také výhľady na okolitú krajinu by sme z colectiva nemali ani náhodou. Auto stúpalo serpentínami hore do sedla. Videli sme vrcholky hôr (i Huascarán), jazerá, skaly, bola to nádhera. Bohužiaľ sa nedalo moc fotiť ani natáčať, pretože to príšerne drnčalo. Tak sme nemohli na svojich fotoaparátoch zvečniť ani nádherné údolie s jazerom Llanganuco.

Potom, čo sme prešli sedlo, sa nakumulovali mraky a po nejakej dobe začalo pršať. To už nám moc do smiechu nebolo. Peruánci, aby to vyriešili, prehodili cez korbu modrú plachtu, čo by bolo fajn, pokiaľ by tá plachta nebola príšerne špinavá a všetkých nás nezabahnila. Milanov a Zuzkin, pôvodne biely klobúčik, sa zmenil na nepoznanie. Modlili sme sa, aby sme už boli v Yungayi, myšlienky na pokračovanie až do Huarázu nás na korbe prešli. Celá cesta trvala štyri hodiny a našťastie jej väčšia časť prebiehala v pohode. Epizóda s dažďom a plachtou prišla až neskôr.

V Yungayi Pepa zohnal dvoch taxikárov, ktorí nás boli ochotní odviesť do Huarázu. Tak sa aj stalo a my sme sa v dvoch taxíkoch presunuli späť do hostelu La Cabaña a tak urobili bodku za naším prvým trekom v Peru.

Text/foto: Kristýna Bartůňková