Peru - môj splnený sen XII.

Nechali sme sa vyviezť do sedem kilometrov vzdialených inských kúpeľov Tambomachay. Lístok stál 2,5 solu. Pri vstupe do kúpeľov sme využili našu multivstupenku (Boleto Turístico del Cusco). Z tohto miesta sme ale nijak zvlášť uchvátení neboli. Je to len hromada kameňov, ktorými preteká pramienok vody. Osobne si myslím, že pre mňa už bolo inského kamenia až až, a preto som nebola dnes vyložene nadšená skoro zo žiadnej takejto pamiatky. Vyskytla sa len jedna výnimka, ku ktorej sme sa ale dostali až na sklonku dňa.

Po veľmi krátkej prehliadke kúpeľov sme prešli k iným ruinám – pevnosti Pukapukara. Tie sme po chvíli opustili a pokračovali dlhšou cestou k ďalšiemu bodu na našom Boleto Turístico. Táto cesta už vypadala celkom zaujímavo. Míňali sme hlinené domy, ktoré na sebe niesli reliéfy s rôznymi indiánskymi postavami, zvieratami či predmetmi. Na každej streche sme tiež mohli vidieť podivnú sošku, ktorú tvoria dva býky s vlajočkou, kohútom, podkovou a ďalšími symbolmi. Zrejme má obyvateľov domu ochraňovať pred zlými duchmi. Vedľa domu postávali domáce prasatá a živili sa kŕmením z rozrezanej pneumatiky. Pozdraviť nás prišiel asi najdredatejší pes na svete.

Milan si cestou kúpil u tunajšej domorodkyni varenú kukuricu s kúskom syra. Kukurica mala veľmi veľké zrná, také som snáď ešte nevidela. Ochutnala som a musela uznať, že to nie je vôbec zlé. Len syru Milan dostal trošku málo a kukurica sama o sebe nebola veľmi slaná.

Prechádzali sme cez peknú kopcovitú krajinu, v ktorej sme mohli vidieť množstvo skál a jaskýň. Po príjemnej prechádzke sme prišli k inskému Chrámu Slnka a nejaké ďalšie inské zrúcaniny menom Q`enqo. Nakoniec sme dorazili k pevnosti Saqsayhuamán (pre tých, čo si to nechcú a alebo nevedia zapamätať, medzi turistami koluje alternatívny názov „Sexywoman“). Táto pevnosť má predstavovať hlavu pumy a mesto Cusco jej telo. Sú tu skutočne dobre viditeľné pekne vytvarované pumie zuby. Ale čo je na tomto mieste úplne najlepšie, a pre mňa to bol vrchol dnešného dňa, je kamenná šmýkačka. Bola popísaná v sprievodcovi, ale my sme veľmi neverili tomu, že ju nájdeme a že to bude niečo extra. Predsa len, v sprievodcovi dosť často preháňajú. V tomto prípade to ale pravda bola. Celkom dlhá kamenná šmýkačka mala v sebe síce niekoľko puklín, ktoré sa museli šikovným pridržaním rúk preskočiť, ale keď sa táto výhybka zvládla, nemal zjazd chybu.

Niekoľkokrát sme sa teda prešli a potom pokračovali na vyhliadku na Cusco, ktorá bola tiež celkom pekná. Nato sme sa, už pomerne unavení, vrátili okolo lám a Indiánok, ako inak než ponúkajúcich nejaký tovar, dole do mesta.

Na Plaza de Armas (skoro všetky hlavné námestia v Peru sa tak volajú) sme sa ešte chceli mrknúť do kostola. Bolo ale zavreté. Keď už sme sa chceli otočiť, započula som naraz za chrbtom češtinu. Otočila som sa a uvidela, ako sa k nám hlási mladý český pár s asi tak štvorročným chlapcom. Boli to veľmi sympatickí ľudia. Rozprávali, že tiež navštívili Cordilleru Blancu ako my, ale že sa na treku ďaleko nedostali, pretože to s ich malým synčekom nebolo tak jednoduché. Zostali ale v horách niekoľko dní a bolo to príjemné tak ako tak. Teraz vraj strávia ešte niekoľko dní v Cuscu, budú podnikať výlety do okolia a potom odletia do vlasti.

Večer sme odišli po zmätočnom hľadaní autobusu, ktorý nakoniec ani nebol na stanici, do Puna – mesta, ktoré leží na brehoch jazera Titicaca.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: Zuzana Megerssová