Peru - môj splnený sen VII.

Najprv sme si chceli kúpiť letenky, ale keď sme zistili, že okrem regulárnej ceny za obojstrannú letenku (Lima – Cusco, Arequipa – Lima – 120 dolárov) by sme ako cudzinci museli zaplatiť ešte 170 dolárov navyše, rozhodli sme sa pre dvadsaťštyrihodinovú variantu autobusovou dopravou za 80 solov. Ešte jeden deň sme v Huaráze strávili hlavne ochutnávaním miestneho jedla (napr. polievka „čo dom dal“ so slepačími pazúrmi alebo „cuy“, teda morča, ktoré má len troškou mäsa na množstve kostí) a večer sme už nastúpili na autobus do Limy.

 

Do Limy sme dorazili skoro ráno. Na stanici spoločnosti Cial, u ktorej sme si v Huaráze zakúpili lístky do Cusca, sme nechali batohy a taxíkom sme vyrazili na pobrežie Pacifiku, do štvrti Miraflores.

Ocitli sme sa v úplne odlišnom svete, než aký sme poznali z Huarázu. Luxusné budovy, obchodné centrum s očividne veľmi drahými butikmi a reštaurácie, v ktorých miestni milionári prejednávali počas raňajok svoje obchody. Keď sme sa pozreli na jedálne lístky, videli sme, že reštaurácie slúžia naozaj len pre vybranú spoločnosť. Vďaka včerajšiemu stretnutiu s úbohými žobrajúcimi deťmi nám tento kontrast pripadal o to výraznejší.

Vyhľadali sme pláž, kde sme sa vyvalili a relaxovali. Po prvý krát v živote sme sa vykúpali v Tichom oceáne. Vlny boli také vysoké, že chlapci z toho boli tak vedľa, že vo vode strávili takmer celú dobu. Keď čas pokročil, presunuli sme sa späť na stanicu a v luxusnom, takmer prázdnom autobuse, vyrazili do Cusca. Ešte pred nastúpením sme museli kontrole pri dverách do knihy otlačiť naše prsty a v autobuse sa nechať natočiť na videokameru. Opatrnosti nikdy nie je dosť.

Až do večera viedla cesta pustou a suchou púštnou krajinou. Naopak ráno, keď sme sa prebudili, sme zistili, že sa krajina úplne zmenila. Teraz sme prechádzali medzi atraktívnymi zelenými kopcami a okolo čokoládovo hnedej rieky Apúrimac.

Do Cusca sme dorazili chvíľku po obede. Hneď na stanici nás zase „prepadla“ pani z nejakého hostelu a ponúkla nám ubytovanie za 20 solov. Cena sa nám zdala v Cuscu, ktoré je už vyložene turistickým mestom, celkom dobrá. Išli sme sa teda taxíkom pozrieť a uznali, že hostel je naozaj v poriadku. K dispozícii sme dostali dvojlôžkové izby so sociálnym zariadením. Pani domáca nám uvarila kokový čaj, ktorý chutí ako čaj z pŕhľavy. Dali sme sa do poriadku a vyrazili do víru veľkomesta. Na mňa osobne zapôsobilo Cusco oproti Huarázu úplne odlišným dojmom. Je vidieť, že je blízko Machu Picchu a že tu ročne prejde veľké množstvo turistov. Po uliciach chodia indiánky a ponúkajú svoj tovar, napríklad svetre, dekoratívne ozdoby, prívesky a ďalšie zaujímavé vecičky. Častí sú aj pouliční predavači obrázkov.

Pre nás bolo v túto chvíľu prioritou zistiť nejaké informácie k nášmu ďalšiemu treku, niekedy nazývanému Salcantay trek (podľa hory), inokedy Mollepata trek (podľa mestečka, kde začína). Približne sme sa dozvedeli, čo sme potrebovali – ceny, dopravu atď. Milan si v miestnom obchode za 8 solov na deň požičal trekové palice a odovzdal 200 solov vratné zálohy. Na večeru sme sa vybrali do miestnej vývarovne. Domorodkyňa pripravovala jedlo priamo v miestnosti, kde sa je. Pepa s Milanom si dali chicharón (opečené bravčové rebierko s kukuricou a zemiakmi), Vojta, Zuzka a Markéta opečeného pstruha (trochu frita) a ja kurací rezeň v cestíčku (milanesa de pollo). Jedlo bolo skutočne lahodné a porcia veľká. Len škoda, že Zuzka svojho pstruha moc neužila. Vysypala si ho totiž na kolená, keď podávala tanier Pepovi na ochutnanie. Po večeri sme sa museli zbaliť, pretože nás ráno čakalo skoré vstávanie.