Čína: pohľadom novinára VIII: Na skok v čínskej tržnici 2
Publikované: 7.7.2012
Návšteva pekinského trhu s potravinami a pochutinami všetkých druhov, tvarov, pachov, často neznámeho pôvodu a ešte nebezpečne dlhej životnosti nás naozaj na chvíľu omráčila. Pokojní čínski obchodníci len civeli na blondíny, ktoré sa pohybujú tempom maratónskeho bežca. Uf. Sme preč a ako zázrakom sa pred nami objaví príjemne známa ceduľa „Starbucks Coffee“.
Som milovníčka autentickosti, tentoraz ale s radosťou uvítam západnú kultúru a objednám si kávu, ktorá ma neprekvapí ničím iným, než svojou nemennou chuťou. Náš samozvaný sprievodca je trochu zaskočený a očividne by rád pokračoval v odporúčaní výhodných nákupov. My sa ale vynasnažíme o najmilší úsmev, poďakujeme a urputne sedíme za kaviarenským stolčekom s výrazom v tvári, ktorý má naznačiť, že sa odtiaľ ešte dlho nepohneme. Pochopí, že čas sú peniaze, a s mávaním mizne v spleti uličiek tržnice.
Siesta pri káve nám prospela a farebným labyrintom pokračujeme na vlastnú päsť. Míňame obchodíky a stánky s najrôznejšími artefaktmi tradičnej čínskej medicíny – zastavujeme medzi horami pravého aj nepravého šafranu, sušených hľúz, koreňov, kostí a zubov, zvieracích rohov, parohov, paciek, chlpov a koží. Vráskavá babička nám lišiacky vnucuje úplne vynikajúce „prostriedky“ na zvýšenie mužskej potencie (z vyčerpávajúcej gestikulácie pochopíme, jej význam je jasný). Som trochu zaskočená, že v krajine s politikou jedného dieťaťa môže taký obchod uspieť a vlastne vôbec fungovať.
Chcem niečo na pamiatku, hľadám drobné darčeky, ale mačaciu labku alebo sušené býčie gule domov naozaj nepoveziem. O pár krokov ďalej sa ocitáme medzi obchodíkmi, ktoré akoby z oka vypadli pražskej holešovickej tržnici. Takže tričká, mikiny, nože, batohy a všemožné čačky. Rozdiel je v tom, že tu jednoznačne dominuje značka Mao! Chcem naozajstný čínsky originál, pokiaľ teda vôbec existuje, a nakupujem sadu zapaľovačov s obrázkom veľkého vodcu.
Pri podrobnejšej obhliadke tovaru žasneme nad prefíkanosťou čínskych falzifikátorov. Stačí len otočiť písmeno M hore nohami a z Omegy je Owega. Tielka, kabelky aj šperky značky Pearlboy s motívom ružového zajačika nám tiež niečo významne pripomínajú. Vzápätí sa mi vybaví, ako som si predchádzajúci večer objednala Heineken a na stole mi pristála fľaša s nenápadným preklepom v logu – Heimeken.
Lačne hľadám v zmesi sortimentu ďalšie „vychytávky“, lenže kolegyňa sa začína dosť nápadne krútiť. Chápem. Už pár hodín sme vonku, vypili sme tri deci kávy a telo si žiada svoju potrebu. Do hotela je dlhá cesta, a tak nám nezostáva nič iné, než objaviť nejaké verejné záchody. Odhodlám sa k otázke „toilet????“ a na tretí pokus uspejem – priateľská predavačka háčkovaných klobúčikov nám ukazuje smer. Z gest pochopíme, že to nie je ďaleko.
Rad pred betónovou búdkou vtesnanou medzi obchodíky naznačuje, že sme v cieli. Trpezlivo si počkáme, ženy a muži sú našťastie oddelení. Keď sa otvoria tie správne dvere, vyjdú dve Číňanky a my sme na rade. Prekvapene hľadíme na dlhý betónový žľab, nad ktorým sedí niekoľko žien jedna vedľa druhej, uvoľnene sa rozprávajú, dve čítajú nejaký časopis, všetky na bobku, sukne či nohavice pri kolenách. Ta posledná v rade má potom možnosť sledovať všetok odtok.
Konverzácia pokračuje bez ohľadu na to, v akej fázy vykonávania potreby sa kto nachádza. S kolegyňou sa zdesene dívame jedna na druhú, Číňanky si nás očividne vôbec nevšímajú, atmosféra zhruba ako u nás v kaderníctve, len ta vôňa šampónu tu chýba. Nezostáva nám nič iné, než sa pripojiť, teda drepnúť si s už dávno zatajeným dychom. Zavriem oči, snažím sa byť rýchla, nech môžeme v sekunde zmiznúť. Len čo sa postavím a oblečiem, ozve sa dunivý zvuk, dámy na bobku zjajknú, chichtajú sa a uskočia kúsok dopredu – žľabom sa prevalí prúd vody, niektoré si pripraveným papierom utierajú postriekané nohy, ďalší proces už ani vidieť nechceme a mizneme na vzduch.
Ďalšia konfrontácia s iným mravom nás už asi iba posilnila a keď vzápätí vidíme v podchode jednej z uličiek batoľa so starostlivo obšitou dierou v nohavičkách, ako si naučene pričupne na chodníku a použije ho ako nočník, začíname sa smiať a ja, ako dvojnásobná matka, naozaj ocením tento „zlepšovák“.
Text/foto: Andrea Fantová
Preklad: O. Maňáková
Súvisiace články
Publikované: 1.11.2014
V jednom zo svojich predchádzajúcich článkov som sa už, aspoň málinko, zmienila o jednej z čínskych menšinových národností – o Chuejích (chuej-cu 回族). Nemohla som si vynachváliť ich kuchyňu a ich priateľské a vzdelané reakcie, keď sa dozvedeli odkiaľ pochádzam.
Publikované: 29.9.2012
Putovanie po Číne so sebou prináša nekonečnú škálu dojmov, vnemov, zážitkov a prekvapení, pre Európana často zahalených pod rúškom tajomna, mnohokrát ale iba obyčajnej nevedomosti. Ja som si z tejto krajiny odviezla dominujúci pocit – Čína je neuveriteľne farebná. Farebná od fádnej uniformnej šedi až po nádherné dúhové kombinácie.
Publikované: 6.10.2012
Opúšťať provinciu Qinghai a tým aj pár dní života v minulom, občas aj predminulom storočí, bolo pre citlivejšie povahy obzvlášť ťažké. Tunajšia na mnohých miestach panenská príroda, pyšné horské masívy, hlboké zelené údolia, rozľahlé suché pláne, miniatúrne políčka, stáda jakov a farebná zmeska národností, často nepoškvrnených civilizáciou, nás okúzlili a v našich srdiach navždy zanechali stopu.
Publikované: 13.10.2012
Sme v Šanghaji, metropole opradenej stovkami „naj“, teda aj v najväčšom čínskom meste. Jedno „naj“ mu ale určite chýba – to historické. Šanghaj má na rozdiel od mnohých iných čínskych miest pomerne krátku históriu, po stredoveku tu nie je ani pamiatky. Rybárska dedina sa na brehu rieky Huangpu zrodila až v 11. storočí a na vážnosti začala získavať až o šesť storočí neskôr.
Publikované: 20.10.2012
Keď som sa na ňu dívala večer z promenády koloniálneho Bundu, okúzlila ma Perla Orientu svojimi ladnými tvarmi a dlho som sledovala, ako sa v pravidelných intervaloch odieva do nových a nových farieb. Ani neviem, ktorá jej sluší najviac…
Publikované: 27.10.2012
Druhý deň v Šanghaji. Som vyspatá do ružova, apartmán, ktorý mi čínske ministerstvo doprialo v jednom z najmodernejších hotelov v štvrti Pchu - tung, sa nevyrovná snáď ani najluxusnejšiemu dovolenkovému modelu.
Publikované: 3.11.2012
Do zahájenia svetovej výstavy zostáva necelých 11 mesiacov. Tu v Šanghaji sa slovo Expo skloňuje do omrzenia. Blankytne modrý maskot výstavy Chaj – pao sa na nás už rok pred prepuknutím výstavného blázinca usmieva z výkladov, plagátov, mrká na svetelných tabuliach a jedného plyšového si dokonca priveziem domov.
Publikované: 10.11.2012
Úplne prvé čínske slovíčko, ktoré som sa naučila a tiež ho dodnes nezabudla, je „pi-džo“. Pokiaľ sa vám zdá povedomé, nemýlite sa – aj keď diametrálne odlišný jazyk, pre obľúbený zlatistý mok má foneticky veľmi podobný názov ako čeština a mnohé ďalšie slovanské jazyky. Pitie piva je záľubou, ktorú máme s Číňanmi rozhodne spoločnú.
Publikované: 17.11.2012
V Číne sa pije naozaj všetko, na čo si len spomenieme. Každodenným nápojom je neodmysliteľný čaj, či už zelený alebo čierny, fermentovaný alebo polofermentovaný. Voda a stovky druhov nealkoholických nápojov patria k jedlu rovnako ako pivo alebo veľmi obľúbené tradičné ryžové víno. Na stoloch tunajšej „vyššej" triedy už ale nechýba ani víno z hrozna, nápoj donedávna veľmi opomínaný.
Publikované: 24.11.2012
Pohybovať sa na druhej strane euroázijského kontinentu nie je pre menej znalého nič jednoduchého, obzvlášť vtedy, ak ho čaká osobný kontakt s čínskou rodinou, s obchodnými partnermi alebo politikmi či úradníkmi. Na taký pobyt sa je dobré aspoň trochu pripraviť, pretože inak vás čaká nejedno faux pas.
Publikované: 19.1.2013
My už máme celé to vianočné martýrium viac či menej zdarne za sebou, následky silvestrovských osláv sú zažehnané a nastúpili všedné dni. Ďaleko na východe planéty ale sviatočné naháňačky len teraz vrcholia.
Publikované: 26.1.2013
Naše putovanie po Číne bolo okrem iného prešpikované mnohými formálnymi stretnutiami, ako s vládnymi potentátmi, tak aj s vedením rôznych firiem, ktoré sa cez nás, európskych novinárov, chceli zviditeľniť. V chvate všetkých tých na minútu rozplánovaných sedení som vždy na záver pozbierala pripravené vizitky a starostlivo ich založila ku svojim poznámkam.
Publikované: 9.2.2013
Všetci sme si už zvykli, že je Čína ovenčená stovkami superlatívov a naj a nebudem preháňať, keď odhadnem, že túto škálu prvenstiev rozširuje minimálne raz za týždeň o nejakú novinku.
Publikované: 16.3.2013
Ak vyrazíme do Číny, je takmer nemožné minúť jej hlavné mesto – Peking. Peking plný stôp minulosti, ale aj Peking žijúci v prítomnosti a budúcnosti v každej zo svojich širokých ulíc či uzučkých uličiek. Peking plný výborného jedla, rušnej dopravy... Takto by sme mohli pokračovať do nekonečna. Kde ale nájsť chvíľku pokoja v hektickom veľkomeste?
Publikované: 23.2.2013
Vulgarizmy a pornografia na internet nepatria. S tým by sme určite mohli súhlasiť, pokiaľ by to však nebola iba zásterka pre nekonečné pazúry čínskej internetovej cenzúry. Pod rúško ochrany národnej kultúry, záujmov a verejného sociálneho prospechu sa snaží čínska vláda skryť tvrdé čistky.
Publikované: 22.9.2012
Klasické čínske koberce popísal už Marco Polo vo svojich cestopisoch, no vo svete napriek tomu ešte ani dnes nie sú príliš vidieť a vie sa o nich stále málo. Teším sa, že naša návšteva továrne na výrobu kobercov v provincii Qinghai, na okraji metropole Xining, rozšíri moje obzory. Život miestnych robotníčok zasúvam hlbšie do podvedomia a snažím sa vnímať krásu okolo seba.
Publikované: 15.9.2012
Sme stále na ďalekom severozápade Číny, v kraji, ktorý je pretkaný tibetskou kultúrou a históriou. Po veľkých dávkach nám naši pekinskí hostitelia servírujú návnady, ktoré majú neveriacich Európanov presvedčiť o záujme centrálnej vlády na rozvoji qinghajskej zaostalej ekonomiky, zvyšovaním životnej úrovne obyvateľov a zároveň podpore zachovania všetkých atribútov pôvodnej kultúry.
Publikované: 1.9.2012
Náš autobus opäť uháňa po novej diaľnici, o ktorej som sa dočítala, že bola postavená iba z jedného dôvodu – aby sa sprístupnil tibetský budhistický kláštor Ta'er. A naozaj, tentokrát nás nečaká žiadna kostitrasúca poľná cesta a pohodlne parkujeme priamo pred bránami rozsiahleho komplexu na úpätí zelenkavého pohoria.
Publikované: 25.8.2012
Provincia Qinghai ma okúzľuje na každom kroku, alebo skôr na každom prejdenom kilometri. Zmesi budhizmu a moslimského sveta pokorne vegetujúce pospolu sú neuveriteľne zaujímavým javom, obzvlášť pre novinára z ďalekej, zrýchlenej, často neosobnej a netolerantnej Európy. Tentoraz mierime do údolia, ktoré skrýva oblasť Rebkong, centrum tibetského umenia v provincii.
Publikované: 18.8.2012
Už sme tretí deň pohltení kúzlom západnej Číny a s vedomím, že máme niekde „za chrbtom“ Tibet, je pre nás „škaredo“ povedané atraktívne. Tam sa pod hlavičkou čínskeho Ministerstva zahraničia rozhodne nepozrieme, no napriek tomu tibetskú kultúru stretávame na každom kroku.
Publikované: 11.8.2012
Náš autobus sa konečne dotrmácal na koniec dlhokánskej ílovej poľnej cesty, na ktorú sa zhruba pred hodinou ako mávnutím kúzelného prútika zmenila moderná šesťprúdová diaľnica. Moje obavy, že skončíme na streche, sa našťastie nenaplnili, prešli sme posledným lesíkom a na pravo sa pred nami objavilo futbalové ihrisko a na ľavo zelený dvor. Všetkému dominovala prízemná ošumelá, omlátená šedivá budov
Publikované: 4.8.2012
Náš autobus uháňa po dokonale hladkej diaľnici, na ktorej sem tam stretneme človeka v klobúku, so šatkou cez tvár a metlou v ruke – je sám, široko ďaleko ani pamiatka po civilizácii, vysoké hory po oboch stranách a on zametá krajnice.
Publikované: 28.7.2012
Ranný pohľad z okna hotelu v Xiningu odhaľuje úchvatný horizont. Mesto je lemované vysokými horami, nad ktorými žiari slnko a ja sa nesmierne teším na dnešné putovanie, ktoré má chvíľami kopírovať niekdajšiu obchodnú tepnu medzi Áziou a Európou – Hodvábnu cestu. To, že si nohy zmočím v Žltej rieke, sa mi ešte stále vidí iba ako science fiction.
Publikované: 14.7.2012
Čínska vytrvalosť a disciplína nás sprevádzala na každom kroku a návšteva pekinskej Univerzity zahraničných štúdií nás v tom len utvrdila. Tu sme mali šancu oceniť aj ďalšiu typickú vlastnosť Číňanov - prispôsobivosť.
Publikované: 12.5.2012
Konečne Peking. Naša novinárska partia sa prebojovala sériou bezpečnostných kontrol a ocitáme sa v nekonečnej letiskovej hale. Pocit, že nás miestny dav pohltí, je ale klamný. Vzápätí vidíme rozosmiatu čínsku slečnu s mávatkom a za pár minút už všetci sedíme v luxusnom klimatizovanom autobuse.
Publikované: 13.2.2012
Čína –krajina neobmedzených možností, ktorá na rozdiel od vyspelého sveta rastie a ktorej hospodársky rast sa v súčasnosti javí ako zázrak. Krajina s mnohými kultúrnymi a historickými pamiatkami, krajina, ktorá posiala človeka do vesmíru. Ale tiež krajina, ktorá nerešpektuje ľudské práva, krajina, kde vládne diktatúra, síce označovaná ako komunistická, avšak s markantnými kapitalistickými prvkami.
Publikované: 16.6.2012
Z okienka autobusu sme Peking obzerali krížom krážom, autentickú atmosféru ulíc a uličiek a tie státisíce ľudí v nich sme ale nasali až v roli peších turistov a potom samozrejme po „večierke“, teda keď skončila oficiálna večera s vybranými potentátmi a naše unavené sprievodkyne zmizli za dverami hotelovej izby.
Publikované: 19.5.2012
Byť v Číne a nenavštíviť Veľký čínsky múr sa rovná barbarstvu. V oficiálnom programe, ktorý pre nás čínska vláda zostavila, je tento výlet aj tak len alternatívny a musíme si ho vyložene zaslúžiť. Od časného rána preto sedíme v červenej sále sídla Komunistickej strany Čínskej ľudovej republiky a tvárime sa, že počúvame propagandistické referáty zapálených rečníkov.
Publikované: 2.6.2012
My „vyvolení" sme čínsku megalopolu z veľké časti prebrázdili luxusným klimatizovaným autobusom s usmievavým švihákom za volantom. Aj to už patrí k miestnemu štandardu, určite však len pre nepatrnú skupinku domorodcov a potom samozrejme pre majetných turistov.
Publikované: 23.6.2012
Prvý kulinársky zážitok v Číne ma príliš nenadchol. Nádherný päťhviezdičkový hotel, veľký rozruch pri príjazde našej novinárskej delegácie - úklonom a mávnutím vejára nás vítali krásky v tradičnom odeve, od stolu sme sa kochali nádherou átria s jazierkom a exotickými vtákmi, z reproduktorov sa šírila príjemná hudba a my, unavení po náročnom lete so žalúdkami natešenými na prvú čínsku lahôdku.
Publikované: 25.2.2012
Dávne mesto Xian alebo tiež Si-an je staré asi 3000 rokov. Je jedným z najvýznamnejších miest celej čínskej histórie, lebo práve tu sídlilo 11 čínskych cisárskych dynastií. V dobe, keď bol Peking iba osadou, zlatý Si-an žiaril pestrými farbami chrámov, širokými bulvármi a architektonickými výstrelkami.
Publikované: 26.5.2012
Svetové média dnes svorne hlásajú, že čínska štátna televízia CCTV víťazne dokončila svoj závod a slávnostne otvorila svoje nové sídlo v Pekingu. Futuristicky vyzerajúcu budovu, ktorá má symbolizovať nástup Číny na svetovú scénu, už novinári prekrstili – vďaka nevšednému tvaru ju k nemilosti Číňanov vo svete prezívajú "Veľké boxerky".
Publikované: 30.6.2012
Peking je pre nás belochov koncentráciou paradoxov. Nekonečné mrakodrapy, luxusné obytné rezidencie, supermoderné obchody všetkých svetových značiek na jednej strane a potom tisíce artefaktov starej čínskej kultúry. Nás zaujíma oboje, to tradičné je ale omnoho lákavejšie.
Súvisiaca fotogaléria
Foto: Amy Challen a Jan Lidmaňský