Čína: pohľadom novinára VI. - Pri prestretom čínskom stole

Po chvíli sme sklamane civeli na taniere s hranolkami a smaženou rybou. Žiadne mystičky, paličky a točité okrúhle stoly, bežná európska jedáleň. Silne som zapochybovala, či jeden z podstatných cestovateľských zážitkov – tradičná miestna kuchyňa – nezostane nenaplnený.

Na moje šťastie, keďže som jedlík a kulinár, sa tak nakoniec nestalo. Prvý chod nás mal asi ochrániť pred prípadnými zdravotnými komplikáciami zo zmeny stravy. Predsa len sme boli vládnymi hosťami. Hneď večer nás po náročnom tematickom programe čakala v tom istom hoteli dokonalá čínska tabuľa. Obrovské okrúhle stoly boli vyzdobené kvetinami, každý z nás našiel ceduľku so svojim menom – mimochodom veľmi premyslene a rafinovane rozmiestnené, tak aby „zábava“ neviazla a zároveň aby sme boli pod drobnohľadom našich čínskych ministerských hostiteľov.

Postup obsluhy sa nijak nelíšil od toho, na aký sme zvyknutí – v prvom rade teda nápoje. Ja som si na rozdiel od väčšiny mojich kolegov objednala svoje obľúbené pivko. Ako asi chutí to čínske? Budem mať čo rozprávať kamarátom doma pri Plzni? No, bohužiaľ áno. Keď sa predo mnou objavil zlatistý mok, zajasala som. Keď som ale vzala do ruky pohár, radosť bola preč. Pila som niečo, čo malo teplotu vzduchu v miestnosti, brrrrr! Skúsila som teda nápravu a poprosila servírku, či by mi nepriniesla pivo chladené – s nežným úsmevom a zároveň údivom mi lámanou angličtinou oznámila, že nič chladené nepodávajú. Fajn, dám si teda vodu a pustíme sa do jedla.

Náš stôl sa pomaly začína zaplňovať najrôznejšími lahôdkami všemožných farieb a úprav, cítim úžasnú vôňu zázvoru, cesnaku a koriandru. Mlsne pozorujem chrumkavé plátky kačičky, obložené fazuľami, kura v niekoľkých úpravách, misky so smaženými slížmi, vegetariánske taniere vrátane pokrmov, ktoré sa na prvý pohľad nedajú identifikovať. Viem, že by som mala ochutnať všetko – to tu patrí k dobrým mravom a hostiteľ je tým poctený. Sliny sa zbiehajú, ale ešte je nutné vypočuť si akýsi prológ – večeria s nami niekoľko zástupcov Ministerstva zahraničia – ďakujú nám teda v úvode za našu návštevu a velebia úžasné vzťahy s Českou republikou, ktoré teraz vďaka nám „budú lepšie a lepšie“. Uf, máme to za sebou, hostitelia dajú pokyn a stôl sa začína otáčať.

Na rozdiel od novinárskych kolegov z Bulharska, Macedónska, Albánska alebo Poľska som v Číne po prvý raz. Doma ma vždy viedli k dokonalému stolovaniu francúzskeho štýlu, tu sa ale hodlám držať tradičných spôsobov a pohŕdavo odsúvam pripravený príbor. Väčšina spolustolovníkov drží v rukách čínske paličky – mimochodom z nádherného lakovaného dreva so striebornou ozdobou – a obratnými pohybmi, ktoré vyzerajú úplne jednoducho, naberajú z prehýbajúceho sa stolu na svoje taniere. Aj ja si hrdo beriem paličky a po očku sledujem suseda z Maďarska, ako ich mám vlastne držať. Všimne si ma, a tak ma poučí.

Spodná palička sa nehýbe – tá je ako podpora, pohyblivú paličku ovládame palcom, ukazovákom a prostredníkom. Je to niečo ako pinzeta. Trénujem nasucho a vyberám si nejaký pekný kúsok, ktorý si naložím na tanier, keď okolo mňa „pôjde“. Blížia sa hovädzie plátky v medovej omáčke, mám svoj prvý cieľ. Lenže ejha. Dostať tú šmykľavú malú vec do pinzety je náročnejšie, než som si myslela. Lovím, lovím, chniapem, kŕčovito sa pokúšam ovládať paličky, ale len čo mäso chytím, vyšmykne sa mi. Stôl sa otáča, otáča, hovädzie už je dávno z dosahu a môj tanier zostal prázdny. Spoločnosť sa začína baviť a mne pekelne vyhráva v bruchu.

Po druhý krát sa zameriam na slíže – sledujem hodovníkov, ako bravúrne naberajú slušné hromádky na jeden „záťah“. Vyzerá to nádejne. Slíže sa blížia, štartujem, snažím sa nabrať trs – v mojich paličkách naozaj uviazne objemný chumáč, ale cesta k tanieru je dlhá, takže väčšina môjho úlovku končí na stole a ja si zobnem asi päť slížov. Zábava u nášho stolu sa vďaka mojej zručnosti naozaj rozbieha a mne už začína byť jedno, čo si naložím, mám ukrutný hlad, obrovskú chuť a pripadám si ako tá hus, ktorá sa má nakŕmiť z fľaše.

Neustále cvakám naprázdno paličkami, skúšam ten správny úchop, kolegovia mi radia jeden cez druhého a sláva! Na tanieri mi pristane niečo veľké, hnedé, priehľadné, krabaté. Dozviem sa, že je to jačie ucho – delikatesa zo západných kútov krajiny. Nezostáva mi nič iné, než sa do tej pochúťky pustiť. Žujem tuhú hmotu bez chuti a ide ma rozdrapiť od hnevu pri pohľade na cvakajúce paličky navôkol, ktoré bravúrne naberajú vychytané kúsky mäska, zeleniny, orieškov a ryže. Stôl sa začína nebezpečne vyprázdňovať, kolegovia si pochvaľujú, z čínskej strany sa sem tam ozve spokojné odgrgnutie.

Poučená literatúrou viem, že pri čínskom stole je nemiestne brať si posledný kúsok z misky. Smutne sledujem, že mi teda už moc šancí nezostáva. Ulovím ešte trochu slížov, dva kúsky mäsa, otriem svoje paličky do obrúska a potajme si ich strčím do kabelky. Objednávam si víno. Hlad je predsa prezlečený smäd a keby, tak za chvíľu aj tak bude osobné voľno a v okolí hotelu je množstvo večierok, kde si za pár korún kúpim poriadnu bagetu.

Text/foto: Andrea Fantová

Preklad: O. Maňáková