Čína: pohľadom novinára XVI: Kláštor Ta'er 1

Ocitáme sa medzi bielymi kamennými budovami s červenohnedými strechami, medzi nimi paláce, chrámy so zlatými klenbami, viaceré postavené terasovito nad sebou. Míňame pútnikov, ktorí sú pestrou zmesou všetkých spoločenských vrstiev a národností. Doslova každý drží v ruke modlitebný mlynček mani khorlo, ktorým hlavne starší ľudia bez prestania točia. Pýtam sa našej sprievodkyne, aký to má význam a dozvedám sa, že každé otočenie mlynčeka vyšle do neba modlitbu a jeho majiteľ si tak potvrdzuje cestu do budúceho života, v ktorom chce reinkarnovať v lepšiu bytosť.

Chvíľami mám opäť pocit, že som v jednom z minulých storočí. Lámovia vo vínových rúchach cinkajú mosadznými zvončekmi a postávajú všade okolo nás, pred vstupmi do chrámu sedia žobráci v otrhaných handrách, ženy s desiatkami vrkočov kľačia na zemi, ruky zovreté dopredu a opatrené akýmisi drevenými návlekmi na dlaniach, položia sa celým trupom na zem a posúvajú sa po zemi až do stoja. Mechanicky to opakujú veľakrát za sebou. Aj to je vraj príprava na reinkarnáciu.

Tu na nás, ale na rozdiel od predchádzajúcich návštev, nikto nepozerá, nie sme raritou, v kláštore sú očividne zvyknutí na turistov, a to i na tých zo západu. My síce žiadnych takých nestretávame, ale čínski výrastkovia v šiltovkách a slečny v šatočkách so slnečníkmi nad hlavou sú dôkazom čulého turistického ruchu. Za poplatok, ktorý vybaví samozrejme naša sprievodkyňa, vchádzame priamo do vnútra jedného z chrámov. Sme v prítmí nízkej budovy, v akejsi vstupnej miestnosti, ktorá je vyzdobená stovkami sošiek Buddhu, všade je cítiť dym z vonných tyčiniek a špecifický pach jačieho masla – tým sa totiž priživujú lampy, ktoré bez prestávky svietia pred každou z Buddhových sôch.

Steny miestnosti sú ozdobené thangkami, niektoré relikvie si môžeme pozrieť len spoza skla vitríny. Prejdeme do ďalšej miestnosti, ktorá je rovnako temná, bez okien a na prvý pohľad je jasné, že sa jedná o spálňu mníchov. V dlhých radách vedľa seba tu stoja drevené postele, na nich rôznofarebné prikrývky alebo deky, to všetko je podfarbené pachom nikdy nevetraného priestoru. Robí sa mi trochu nevoľno a som rada, že sa ocitám vonku – v átriu chrámu, ktoré je lemované zo všetkých strán kamenným podlubím a vedú odtiaľ úzke a krivolaké uličky smerom k ďalším budovám komplexu. Átrium slúži k meditácii aj k modlitbám, pod podlubím sú rozložené prikrývky a na nich desiatky mníchov, ktorí buď nehybne sedia alebo si z kľaku líhajú a zase vstávajú – výživný telocvik, mnohí z nich majú orosené čelo.

So záujmom aj úctou sledujem za úplného ticha (to sme dostali príkazom) život v kláštore, pocitovo sa presúvam ďaleko do minulosti, keď tu zrazu sa veľmi rýchlo preberiem – ozve sa typický zvuk mobilného telefónu a ja pozerám na mnícha kľačiaceho neďaleko v rohu, ako prerušuje svoje rozjímanie, v pokoji zodvihne mobil a tlmeným hlasom s niekým diskutuje. Hlavu mám trochu zamotanú – s kým si tak asi môže telefonovať tibetský mních? To sa bohužiaľ nedozviem...

Ďalšia prechádzka palácom ale ukáže, že to nebol jav ojedinelý. Mníchov stretávame všade a vidím ďalších a ďalších s mobilom na uchu. Keď vyjdeme z chrámu, prejde okolo nás nablýskaný mercedes, samozrejme plný vyholených hláv vo vínových šatstvách. Zaujímavá je kombinácia tisíc rokov starej náboženskej tradície a vymožeností 21. storočia.

Chcela som fotku s mníchom, ale len čo sa k niektorému z nich priblížim a naznačím, po čom túžim, odmietavo máva rukami. Prejdem kúsok ďalej na rozsiahlejšie námestie a naraz vidím, ako sa dvaja mnísi s chlapíkom so slameným klobúkom po boku zubia do objektívu fotoaparátu. Prišla moja chvíľa a zamierim tam – našťastie si všimnem podstatnej okolnosti – turista podáva na rozlúčku každému z nich bankovku. Odhodlám sa vyskúšať rovnakú metódu a mám úspech - ja a budhistickí obyvatelia legendárneho kláštora Ta´er sme zvečnený.

Text/foto: Andrea Fantová

Preklad: Oskár Mažgút