Čína: pohľadom novinára XIV: Návrat do 19. storočia
Publikované: 18.8.2012
Už sme tretí deň pohltení kúzlom západnej Číny a s vedomím, že máme niekde „za chrbtom“ Tibet, je pre nás „škaredo“ povedané atraktívne. Tam sa pod hlavičkou čínskeho Ministerstva zahraničia rozhodne nepozrieme, no napriek tomu tibetskú kultúru stretávame na každom kroku.
Provincia Qinghai bola totiž do roku 1928 súčasťou samostatného Tibetu a práve Tibeťania sú popri Kazachom a Mongolom jedným z mála, pre koho je Qinghai skutočným domovom. Tvoria viac než pätinu tunajšieho obyvateľstva.
Tí ostatní, Chanovia, ako sa hovorí väčšinovému obyvateľstvu Číny, a príslušníci mnohých národnostných menšín, sem prichádzajú z najrôznejších dôvodov – v najlepšom prípade ich sem vyslala vláda ako policajtov, vojakov alebo úradníkov. Drsný horský kraj sa ale stal i „výchovným ústavom“ pre politických väzňov. Nie nadarmo sa provincia prezýva čínsky Sibír. Vejú tu vetry, je tu mráz, oblasť je odľahlá, a preto sa osvedčila pre upratanie nepohodlných osôb a budovanie pracovných táborov. Tí šťastnejší, ktorí prežili, už často nemali inú možnosť než sa tu usídliť.
Pre Tibeťanov platil štyri tisícročia kočovný spôsob života. So stádami jakov a oviec križovali horské planiny a do údolia zostupovali len kvôli výmennému obchodu. Túžim po tom uvidieť aspoň nejakého nomáda, no to sa nehodí do nášho programu. My sa totiž tento raz ideme pozrieť do mestečka, kde sa práve dokončila výstavba moderného bytového komplexu pre „chudobných obyvateľov horských oblastí".
Čínska vláda si v rámci programu „otvárame sa západu“ dala za úlohu, že výrazne zvýši životnú úroveň tunajších obyvateľov a ako počujeme od našej sprievodkyne, „...program sa darí veľmi úspešne napĺňať, presídlení ľudia sú šťastní, že majú teplú vodu a elektrinu, zdravotnú starostlivosť, dostávajú štátny dôchodok a deti môžu chodiť do školy...“. Hmm, pokiaľ ja viem, realita je iná. Tak trochu sa zabudla zmieniť o tom, že väčšina bývalých kočovníkov nevie čítať ani písať, málokto rozumie čínsky, už vôbec nie anglicky, nikto nemá žiadne vzdelanie ani inú než pastiersku prax a na „rekvalifikáciu“ im nikto peniaze nedá.
Namiesto deklarovaného blahobytu teda oveľa častejšie prichádza vykorisťovanie, strata ekonomickej nezávislosti, najhoršia podradná práca alebo skôr nezamestnanosť, chudoba, ľudia sa potácajú od ničoho k ničomu v krabicoidných sídliskách a úbohé štátne príspevky nakoniec investujú do lacného alkoholu, ktorého konzumáciou si spestrujú hranie stolných hier a biliardu. Oficiálne čísla presídlených horalov a nomádov sa líšia, ale isté je, že sme niekde okolo miliónovej hranice a jedinečný svet tibetskej planiny sa nenávratne stáva minulosťou.
Sme v cieli. Vchádzame do mestečka, ktoré na prvý pohľad rozhodne nemá nič spoločné s malebnosťou. Míňame rady zanedbaných, popraskaných, zašpinených nízkych budov, rozbitá cesta sa pomaly mení na prašnú. Na dnešnú prezentáciu sa úprimne moc neteším - novostavieb sídliskového typu máme doma dosť a tu sa k nim ešte viaže celá kamufláž o zvyšovaní životného štandardu. Ľudia navyše nemajú šancu povedať napríklad, že o nič takéto nestoja, že chcú žiť tak, ako ich to naučili rodičia, prarodičia a ako im to vyhovuje. Už vopred som teda pekne nahnevaná a pripravujem si „rýpavé“ otázky, na ktoré samozrejme dostanem tie najvyhýbavejšie odpovede.
Autobus začína brzdiť a my naraz pozeráme na obraz, ktorý sa pred nami nečakane objavil. Sme na okraji tržnice, ktorá sa vinie po obidvoch stranách cesty. Všetko je tu neuveriteľne farebné, pestré, živé, posedávajúce, postávajúce a pobehujú tú nádherní Tibeťania všetkých vekových kategórií a pri bližšom pohľade pochopím, že sme sa vrátili do 19. storočia. Medzi nami novinármi to začína hučať a šumieť, všetci rázom vyťahujú kamery a fotoaparáty a k veľkému zdeseniu sprievodkyne nikto nereaguje na jej snahy nasmerovať nás do jednej bočnej ulice, ktorá asi skrýva ten „betónový poklad“.
„Nemáme čas. Toto nie je v programe! Čaká nás delegácia z vedenia mesta. Nemôžeme sa zdržovať...,“ pokrikujú po nás nešťastné pekinské slečny. Márne. Sme vo vytržení, takúto scenériu asi väčšina z nás ešte nevidela, nekompromisne si žiadame polhodinku – sprievodkyne nám nahnevane povolia 15 minút, aj keď vedia, že nemajú šancu nás v tak šibeničnom limite nahnať späť. Je jasné, že sa im niečo zvrhlo – mali sme vidieť, ako sa západ Číny približuje rozvinutému východu, a miesto toho tu nadšene beháme po tržnici, kde sa zastavil čas.
Neskrývaný údiv je na obidvoch stranách. My si fotíme každý stánok s rôznymi „divnosťami“, každú pouličnú remeselnú „stanicu“ – neuveriteľný železný stroj, ktorý vyrába kľúče, monštrum, na ktorom sa šijú topánky, kováčov s ponukou konských podkov... a miestni ľudia si nás od hlavy až k päte prezerajú, deti sa zhlukujú okolo kamier – ukazujeme im čo sme natočili – nasledujú výbuchy smiechu. Ďalší a ďalší sa pridávajú, chcú sa vidieť, neodolajú ani mnohí dospelí. Hrdo nám pózujú a my sa s úctou najskôr pýtame, či môžeme urobiť obrázok.
Snažím sa zachytiť všetky tie farby, ktorými sa hemží oblečenie tunajších ľudí, šatky na hlavách žien umne vytvarované do akýchsi turbanov, topánky pretkané stuhami, ktoré zdobia dievčatká aj starenky, niekoľkovrstvové suknice a tiež pár rýdzo „západných“ modelov miestnych tínedžerov, ktorí pyšne narušujú kolorit. Minúty ubiehajú neskutočne rýchlo, musím ísť k autobusu, ale aj cez nervózne gestá a volania sprievodkýň neodolám a zastavím sa u nádhernej ženy s tvárou poznačenou vráskami a neuveriteľným pokojom v očiach. Naposledy požiadam o povolenie fotiť. Tentokrát je to bez úsmevu. Jemne pokývne, zastaví sa a hrdo hľadí kamsi do diaľky. Cvak, cvak, cvak. Ďakujem a s pocitom obrovskej pokory zavesím foťák na krk. Ide sa na sídlisko.
Text/foto: Andrea Fantová
Preklad: Oskár Mažgút
Súvisiace články
Publikované: 23.2.2013
Vulgarizmy a pornografia na internet nepatria. S tým by sme určite mohli súhlasiť, pokiaľ by to však nebola iba zásterka pre nekonečné pazúry čínskej internetovej cenzúry. Pod rúško ochrany národnej kultúry, záujmov a verejného sociálneho prospechu sa snaží čínska vláda skryť tvrdé čistky.
Publikované: 22.9.2012
Klasické čínske koberce popísal už Marco Polo vo svojich cestopisoch, no vo svete napriek tomu ešte ani dnes nie sú príliš vidieť a vie sa o nich stále málo. Teším sa, že naša návšteva továrne na výrobu kobercov v provincii Qinghai, na okraji metropole Xining, rozšíri moje obzory. Život miestnych robotníčok zasúvam hlbšie do podvedomia a snažím sa vnímať krásu okolo seba.
Publikované: 29.9.2012
Putovanie po Číne so sebou prináša nekonečnú škálu dojmov, vnemov, zážitkov a prekvapení, pre Európana často zahalených pod rúškom tajomna, mnohokrát ale iba obyčajnej nevedomosti. Ja som si z tejto krajiny odviezla dominujúci pocit – Čína je neuveriteľne farebná. Farebná od fádnej uniformnej šedi až po nádherné dúhové kombinácie.
Publikované: 6.10.2012
Opúšťať provinciu Qinghai a tým aj pár dní života v minulom, občas aj predminulom storočí, bolo pre citlivejšie povahy obzvlášť ťažké. Tunajšia na mnohých miestach panenská príroda, pyšné horské masívy, hlboké zelené údolia, rozľahlé suché pláne, miniatúrne políčka, stáda jakov a farebná zmeska národností, často nepoškvrnených civilizáciou, nás okúzlili a v našich srdiach navždy zanechali stopu.
Publikované: 13.10.2012
Sme v Šanghaji, metropole opradenej stovkami „naj“, teda aj v najväčšom čínskom meste. Jedno „naj“ mu ale určite chýba – to historické. Šanghaj má na rozdiel od mnohých iných čínskych miest pomerne krátku históriu, po stredoveku tu nie je ani pamiatky. Rybárska dedina sa na brehu rieky Huangpu zrodila až v 11. storočí a na vážnosti začala získavať až o šesť storočí neskôr.
Publikované: 20.10.2012
Keď som sa na ňu dívala večer z promenády koloniálneho Bundu, okúzlila ma Perla Orientu svojimi ladnými tvarmi a dlho som sledovala, ako sa v pravidelných intervaloch odieva do nových a nových farieb. Ani neviem, ktorá jej sluší najviac…
Publikované: 27.10.2012
Druhý deň v Šanghaji. Som vyspatá do ružova, apartmán, ktorý mi čínske ministerstvo doprialo v jednom z najmodernejších hotelov v štvrti Pchu - tung, sa nevyrovná snáď ani najluxusnejšiemu dovolenkovému modelu.
Publikované: 3.11.2012
Do zahájenia svetovej výstavy zostáva necelých 11 mesiacov. Tu v Šanghaji sa slovo Expo skloňuje do omrzenia. Blankytne modrý maskot výstavy Chaj – pao sa na nás už rok pred prepuknutím výstavného blázinca usmieva z výkladov, plagátov, mrká na svetelných tabuliach a jedného plyšového si dokonca priveziem domov.
Publikované: 10.11.2012
Úplne prvé čínske slovíčko, ktoré som sa naučila a tiež ho dodnes nezabudla, je „pi-džo“. Pokiaľ sa vám zdá povedomé, nemýlite sa – aj keď diametrálne odlišný jazyk, pre obľúbený zlatistý mok má foneticky veľmi podobný názov ako čeština a mnohé ďalšie slovanské jazyky. Pitie piva je záľubou, ktorú máme s Číňanmi rozhodne spoločnú.
Publikované: 17.11.2012
V Číne sa pije naozaj všetko, na čo si len spomenieme. Každodenným nápojom je neodmysliteľný čaj, či už zelený alebo čierny, fermentovaný alebo polofermentovaný. Voda a stovky druhov nealkoholických nápojov patria k jedlu rovnako ako pivo alebo veľmi obľúbené tradičné ryžové víno. Na stoloch tunajšej „vyššej" triedy už ale nechýba ani víno z hrozna, nápoj donedávna veľmi opomínaný.
Publikované: 24.11.2012
Pohybovať sa na druhej strane euroázijského kontinentu nie je pre menej znalého nič jednoduchého, obzvlášť vtedy, ak ho čaká osobný kontakt s čínskou rodinou, s obchodnými partnermi alebo politikmi či úradníkmi. Na taký pobyt sa je dobré aspoň trochu pripraviť, pretože inak vás čaká nejedno faux pas.
Publikované: 5.1.2013
Potulky a prechádzky po Šanghaji sú nekonečnou studnicou poznávania nepoznaného, odlišného, nech už je to kdekoľvek. Podarí sa mi sadnúť si na pol hodiny na lavičku na jednom veľmi frekventovanom bulvári a pozorovať cvrkot okolo seba.
Publikované: 19.1.2013
My už máme celé to vianočné martýrium viac či menej zdarne za sebou, následky silvestrovských osláv sú zažehnané a nastúpili všedné dni. Ďaleko na východe planéty ale sviatočné naháňačky len teraz vrcholia.
Publikované: 26.1.2013
Naše putovanie po Číne bolo okrem iného prešpikované mnohými formálnymi stretnutiami, ako s vládnymi potentátmi, tak aj s vedením rôznych firiem, ktoré sa cez nás, európskych novinárov, chceli zviditeľniť. V chvate všetkých tých na minútu rozplánovaných sedení som vždy na záver pozbierala pripravené vizitky a starostlivo ich založila ku svojim poznámkam.
Publikované: 9.2.2013
Všetci sme si už zvykli, že je Čína ovenčená stovkami superlatívov a naj a nebudem preháňať, keď odhadnem, že túto škálu prvenstiev rozširuje minimálne raz za týždeň o nejakú novinku.
Publikované: 16.3.2013
Ak vyrazíme do Číny, je takmer nemožné minúť jej hlavné mesto – Peking. Peking plný stôp minulosti, ale aj Peking žijúci v prítomnosti a budúcnosti v každej zo svojich širokých ulíc či uzučkých uličiek. Peking plný výborného jedla, rušnej dopravy... Takto by sme mohli pokračovať do nekonečna. Kde ale nájsť chvíľku pokoja v hektickom veľkomeste?
Publikované: 15.9.2012
Sme stále na ďalekom severozápade Číny, v kraji, ktorý je pretkaný tibetskou kultúrou a históriou. Po veľkých dávkach nám naši pekinskí hostitelia servírujú návnady, ktoré majú neveriacich Európanov presvedčiť o záujme centrálnej vlády na rozvoji qinghajskej zaostalej ekonomiky, zvyšovaním životnej úrovne obyvateľov a zároveň podpore zachovania všetkých atribútov pôvodnej kultúry.
Publikované: 1.9.2012
Náš autobus opäť uháňa po novej diaľnici, o ktorej som sa dočítala, že bola postavená iba z jedného dôvodu – aby sa sprístupnil tibetský budhistický kláštor Ta'er. A naozaj, tentokrát nás nečaká žiadna kostitrasúca poľná cesta a pohodlne parkujeme priamo pred bránami rozsiahleho komplexu na úpätí zelenkavého pohoria.
Publikované: 25.8.2012
Provincia Qinghai ma okúzľuje na každom kroku, alebo skôr na každom prejdenom kilometri. Zmesi budhizmu a moslimského sveta pokorne vegetujúce pospolu sú neuveriteľne zaujímavým javom, obzvlášť pre novinára z ďalekej, zrýchlenej, často neosobnej a netolerantnej Európy. Tentoraz mierime do údolia, ktoré skrýva oblasť Rebkong, centrum tibetského umenia v provincii.
Publikované: 11.8.2012
Náš autobus sa konečne dotrmácal na koniec dlhokánskej ílovej poľnej cesty, na ktorú sa zhruba pred hodinou ako mávnutím kúzelného prútika zmenila moderná šesťprúdová diaľnica. Moje obavy, že skončíme na streche, sa našťastie nenaplnili, prešli sme posledným lesíkom a na pravo sa pred nami objavilo futbalové ihrisko a na ľavo zelený dvor. Všetkému dominovala prízemná ošumelá, omlátená šedivá budov
Publikované: 12.5.2012
Konečne Peking. Naša novinárska partia sa prebojovala sériou bezpečnostných kontrol a ocitáme sa v nekonečnej letiskovej hale. Pocit, že nás miestny dav pohltí, je ale klamný. Vzápätí vidíme rozosmiatu čínsku slečnu s mávatkom a za pár minút už všetci sedíme v luxusnom klimatizovanom autobuse.
Publikované: 13.2.2012
Čína –krajina neobmedzených možností, ktorá na rozdiel od vyspelého sveta rastie a ktorej hospodársky rast sa v súčasnosti javí ako zázrak. Krajina s mnohými kultúrnymi a historickými pamiatkami, krajina, ktorá posiala človeka do vesmíru. Ale tiež krajina, ktorá nerešpektuje ľudské práva, krajina, kde vládne diktatúra, síce označovaná ako komunistická, avšak s markantnými kapitalistickými prvkami.
Publikované: 14.7.2012
Čínska vytrvalosť a disciplína nás sprevádzala na každom kroku a návšteva pekinskej Univerzity zahraničných štúdií nás v tom len utvrdila. Tu sme mali šancu oceniť aj ďalšiu typickú vlastnosť Číňanov - prispôsobivosť.
Publikované: 16.6.2012
Z okienka autobusu sme Peking obzerali krížom krážom, autentickú atmosféru ulíc a uličiek a tie státisíce ľudí v nich sme ale nasali až v roli peších turistov a potom samozrejme po „večierke“, teda keď skončila oficiálna večera s vybranými potentátmi a naše unavené sprievodkyne zmizli za dverami hotelovej izby.
Publikované: 19.5.2012
Byť v Číne a nenavštíviť Veľký čínsky múr sa rovná barbarstvu. V oficiálnom programe, ktorý pre nás čínska vláda zostavila, je tento výlet aj tak len alternatívny a musíme si ho vyložene zaslúžiť. Od časného rána preto sedíme v červenej sále sídla Komunistickej strany Čínskej ľudovej republiky a tvárime sa, že počúvame propagandistické referáty zapálených rečníkov.
Publikované: 2.6.2012
My „vyvolení" sme čínsku megalopolu z veľké časti prebrázdili luxusným klimatizovaným autobusom s usmievavým švihákom za volantom. Aj to už patrí k miestnemu štandardu, určite však len pre nepatrnú skupinku domorodcov a potom samozrejme pre majetných turistov.
Publikované: 21.7.2012
Po štyroch dňoch strávených v Pekingu sme zbalili kufre a spolu s našimi sprievodkyňami sme nasadli do lietadla. Pred nami je veľká neznáma – presúvame sa do jednej z najchudobnejších provincií Číny na západ až k tibetským hraniciam. Prekvapenie nečaká len nás, ale aj naše pekinské slečny – Qinghai navštívia po prvýkrát v živote.
Publikované: 23.6.2012
Prvý kulinársky zážitok v Číne ma príliš nenadchol. Nádherný päťhviezdičkový hotel, veľký rozruch pri príjazde našej novinárskej delegácie - úklonom a mávnutím vejára nás vítali krásky v tradičnom odeve, od stolu sme sa kochali nádherou átria s jazierkom a exotickými vtákmi, z reproduktorov sa šírila príjemná hudba a my, unavení po náročnom lete so žalúdkami natešenými na prvú čínsku lahôdku.
Publikované: 25.2.2012
Dávne mesto Xian alebo tiež Si-an je staré asi 3000 rokov. Je jedným z najvýznamnejších miest celej čínskej histórie, lebo práve tu sídlilo 11 čínskych cisárskych dynastií. V dobe, keď bol Peking iba osadou, zlatý Si-an žiaril pestrými farbami chrámov, širokými bulvármi a architektonickými výstrelkami.
Publikované: 26.5.2012
Svetové média dnes svorne hlásajú, že čínska štátna televízia CCTV víťazne dokončila svoj závod a slávnostne otvorila svoje nové sídlo v Pekingu. Futuristicky vyzerajúcu budovu, ktorá má symbolizovať nástup Číny na svetovú scénu, už novinári prekrstili – vďaka nevšednému tvaru ju k nemilosti Číňanov vo svete prezívajú "Veľké boxerky".
Publikované: 28.7.2012
Ranný pohľad z okna hotelu v Xiningu odhaľuje úchvatný horizont. Mesto je lemované vysokými horami, nad ktorými žiari slnko a ja sa nesmierne teším na dnešné putovanie, ktoré má chvíľami kopírovať niekdajšiu obchodnú tepnu medzi Áziou a Európou – Hodvábnu cestu. To, že si nohy zmočím v Žltej rieke, sa mi ešte stále vidí iba ako science fiction.
Publikované: 30.6.2012
Peking je pre nás belochov koncentráciou paradoxov. Nekonečné mrakodrapy, luxusné obytné rezidencie, supermoderné obchody všetkých svetových značiek na jednej strane a potom tisíce artefaktov starej čínskej kultúry. Nás zaujíma oboje, to tradičné je ale omnoho lákavejšie.
Publikované: 4.8.2012
Náš autobus uháňa po dokonale hladkej diaľnici, na ktorej sem tam stretneme človeka v klobúku, so šatkou cez tvár a metlou v ruke – je sám, široko ďaleko ani pamiatka po civilizácii, vysoké hory po oboch stranách a on zametá krajnice.
Publikované: 7.7.2012
Návšteva pekinského trhu s potravinami a pochutinami všetkých druhov, tvarov, pachov, často neznámeho pôvodu a ešte nebezpečne dlhej životnosti nás naozaj na chvíľu omráčila. Pokojní čínski obchodníci len civeli na blondíny, ktoré sa pohybujú tempom maratónskeho bežca. Uf. Sme preč a ako zázrakom sa pred nami objaví príjemne známa ceduľa „Starbucks Coffee“.
Súvisiaca fotogaléria
Foto: Amy Challen a Jan Lidmaňský