Čína: pohľadom novinára XXIV: Ako v Šanghaji prísť k obrazu

Posteľ pre troch hráčov basketbalu, periny ako dych, kúpeľňa pre princezné, tklivá hudba, hebký koberec… proste zaslúžený relax po všetkých tých uponáhľaných prehliadkach, prednáškach, návštevách potentátov, hodinových prejazdoch, to všetko za bedlivého dozoru našich sprievodkýň.

Ale je ráno a začína to nanovo. Len program je dnes mierne obrátený a my máme 90 minút „osobného voľna“. Hurá! Prebehnem medzi všetkým tým mramorom a zlatom v kruhovitej recepcii, vyžehlený ázijský lokaj mi otvorí dvere a ukloní sa, zvolím smer vľavo a kráčam po takmer prázdnom chodníku medzi mrakodrapmi. Všade okolo mňa sa týčia obry zo skla, ocele, kameňa a betónu. Slniečko tu takmer nemá šancu pretlačiť svoje lúče dole na zem.

Desať minút chôdze stačí a priemerná výška budov sa zníži na polovicu. Aj ulice sa medzitým dosť upokojili. Pozorujem zberačov odpadkov, ktorí poctivo triedia a svoje úlovky vo vreciach nakladajú na ramená, tí majetnejší na vozíky za svojimi bicyklami. Okoloidúci kravaťáci a dámy so slnečníkmi o nich ani okom nezavadia, našťastie ich nepotrápi ani neďaleko stojaca dvojica policajtov.

Zbieranie odpadkov je totiž v Číne v podstate profesia, samozrejme patrí k tej najúbožejšej spoločenskej triede. Vláda to zatiaľ ticho toleruje a má prečo: zberači sa svojimi úlovkami živia, preto ich triedia do posledného kúsku, aby bol materiál speňažiteľný. Osveta v tejto oblasti je v Zemi stredu zatiaľ dosť pozadu, chudobní ale svojou prácou doháňajú to, čo vláda nezvláda ľudí naučiť.

Prepletám sa medzi biznismenmi a úradníkmi oboch pohlaví v kvalitných oblekoch a kostýmoch a s nevyhnutným mobilným telefónom pri uchu. Všetci tí ľudia prúdiaci do svojich kancelárií sú maximálne ročník 1980. Čínska mladosť vpred! Sústredím sa na ich nečitateľné tváre, strašne rada by som s niekým prehovorila, ale sála tu na mňa všeobecný zhon, takže to nechávam tak.

„Dobrý deň! Hovoríte anglicky?“ ozve sa zrazu hlas niekde za mnou. Otočím sa a vidím rozosmiate dievča, ktoré svoj dotaz naozaj mierilo na mňa. No a asi niet divu, som tu jediná bledá tvár. Pritakám a slečna sa ku mne pridá – že by vraj rada využila príležitosť porozprávať sa po anglicky a odprevadí ma kamkoľvek. Moje novinárske ucho je pripravené a už si v hlave formulujem otázky.

Mladá Číňanka mi rozpráva, že študuje na strednej škole. To je vraj celý jej život a nerobí nič iného, než že sa dôsledne učí a učí. Chce totiž vycestovať do Európy alebo do Ameriky. A jediná cesta, ako vraví, vedie cez skvelé študijné výkony, znalosť angličtiny a určite aj ďalšieho jazyka. Ona má v pláne francúzštinu. Vypočujem si príbeh o tom, že pochádza z chudobných pomerov odkiaľsi z vidieka.

„Videla ste šanghajské slumy, staré chudobné štvrte?“ pýta sa ma dievča a ja som prekvapená, že niečo také vypustí na ulici z pusy. Musím odpovedať záporne a bohužiaľ aj odmietnuť jej ponuku, že ma na tie miesta zavedie. Môj čas sa pomaly chýli a opäť ma čaká skupinový program, ktorý nám servíruje Čínu krásnu, čistú, ľudomilnú, prosperujúcu a bohatú. Sakra, ako rada by som videla ten protipól…

S vďakou sa chcem rozlúčiť a otočiť to smerom k hotelu. Študentka sa ale zastaví a vymámi zo mňa ešte pár minút. Vraj sme len pár metrov od jej školy a ona mi ju môže ukázať. Tomu neodolám a ponáhľam sa s ňou. V podstate za rohom naozaj vkročíme do bočnej uličky, prejdeme akýsi dvor a ja sa ocitám v miestnosti plnej olejomalieb. Škola? Moc tomu nerozumiem.

Všetci žiaci maľujú obrazy, máme to v učebných osnovách, toto je náš ateliér, tvrdí mi slečna a začne vysvetľovať, akú symboliku majú jednotlivé prvky na maľbách. Žeriav – vták s dlhým krkom, nohami a dlhým zobákom – symbolizuje dlhý život, lotosový kvet čistotu, bambus čestného človeka, kvetina mei, ktorá kvitne v zime, je symbolom odvahy…medzitým sa otvoria dvere a vchádza ďalšia Číňanka.

Ako sa vám páčia naše obrazy? Chceli by ste nejaký? Ktorý je podľa vás najkrajší? Začínajú padať otázky na telo. Obrazy sú naozaj moc pekné, úprimne chválim všetky a potom ukážem na ten, ktorý ma oslovil najviac. Dievčatá zažiaria a že vraj si ho od nich môžem kúpiť a podporím tak ich školu. Sakra…čo teraz? Stojí len 200 jüanov, sme študentky, to je výborná cena!

Tie dievčatá mi snáď vyčítali z očí, že mám na obrázky slabosť. Ten, na ktorý som ukázala, si doma na stene naozaj dokážem predstaviť. Tlačí ma čas. Dievčatá sú veľmi milé. Mám problém s odmietnutím a na zjednávanie sa mi to nezdá vhodné prostredie. Zalovím teda v peňaženke a dielo je moje. Ešte si vymeníme mailové adresy a ja sa poklusom vraciam k hotelu. Mám pekný zážitok, krásnu pamiatku a dobrý pocit.

Minimalistický olej s tvárou čínskej ženy sediacej za stolom visí v mojej obývačke už 2 roky. Teší ma každý deň a ani blog cestovateľa po Číne, na ktorý som pred pár týždňami narazila, mi tu radosť nevezme. Dosť vtipne na ňom opisuje, ako v Šanghaji prišiel k obrazu …

Text/foto: Andrea Fantová

Preklad: O. Maňáková