Banskoštiavnické vodné nádrže - tajchy

Tajchy sú umelé vodné nádrže vybudované v priebehu niekoľkých storočí v okolí Banskej Štiavnice, ktoré slúžili ako rezervoár vody, zdroj energie na poháňanie banských strojov pri ťažbe a úprave rudy. Išlo o hydrotechnické riešenie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo dovtedajšie spôsoby dobývania drahokovových rúd v regióne Banskej Štiavnice. Základom vodohospodárskej sústavy v oblasti Banskej Štiavnice, ktorá sa nachádza v perimetri (perimeter je zberné územie vodného toku) povodí prítokov Hrona a Ipľa, kde neexistujú väčšie vodné toky, je vzájomné prepojenie vodných nádrží otvorenými priekopami a vodnými štôlňami. Na zachytávanie zrážkových vôd slúžil dômyselný systém zberných jarkov, ktoré boli vedené tak, aby privádzali vodu do nádrže z plochy oveľa väčšej, než bolo samotné povodie a dokonca umožňovali prevod vody z jedného povodia do druhého. Z tajchov sa potom voda rozvádzala systémom náhonných jarkov na niekoľkonásobné použitie k banským čerpacím strojom a zariadeniam na úpravu rúd v stupách. Od začiatku 16. do konca 19. storočia bolo v regióne vybudovaných do 60 vodných nádrží, ktoré obsahovali sedem miliónov kubíkov vody. Asi 40 z nich slúžilo pre potreby banskej činnosti, ostatné potom na pohon rôznych nebaníckych zariadení alebo napríklad aj na zásobovanie obyvateľstva vodou. Dĺžka záchytných jarkov dosahovala až 72 a rozvodných a náhonných jarkov spolu až 57 kilometrov. Vďaka vode mohli štiavnické bane začať zavádzať vodnostĺpcové stroje, ktoré boli v polovici 18. storočia najhospodárnejšími motormi na svete a na celé storočie vyriešili otázku čerpania banských vôd. Banská Štiavnica v tomto období využívala najprogresívnejšiu technológiu v Európe. Vytlačila ju až para a elektrina, kedy tajchy pomaly začali strácať svoju pôvodnú funkciu.

História

Budovanie tajchov bolo úzko spojené s osobnosťou Mateja Kornela Hella (1653-1743), ktorý v rokoch 1712-1715 postavil tajch Veľká Vindšachta, prebudoval a rozšíril tajchy Evičku a Spodnú Vindšachtu a postavil 7 čerpacích zariadení na vodný pohon, s ktorými v krátkom čase vyčerpal všetku vodu z vtedy zatopených baní a umožnil nový rozvoj baníctva v tomto regióne. Rozhodujúcim pokračovateľom výstavby vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice bol od roku 1729 Samuel Mikovíni (1686-1750), ktorý vyprojektoval, vybudoval, opravil alebo zrekonštruoval väčšinu vodných nádrží i rozsiahly systém povrchových zberných jarkov, ako aj podzemných prepojovacích štôlní. Dotvoril tak ucelený vodohospodársky systém nádrží, ktorý definitívne vyriešil otázku energetickej základne baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíre nie len na celý zvyšok 18. storočia, ale prevažne až do začiatku 20. storočia. Vznikla originálna vodohospodárska sústava s viac ako 50-timi nádržami,  a sústavou prívodových a náhonných jarkov, vodných štôlní a ďalších vodohospodárskych objektov. Dodnes sa zachovala asi polovica vodných nádrží i keď už s pozmenenou vodohospodárskou funkciou.

Súčasnosť

Keďže ide o vodné nádrže, ktoré sú tvorené zemnými hrádzami, hlavný dôraz sa dnes kladie práve na ich bezpečnosť. V rámci ich obnovy sa budujú zároveň aj nové dnové výpuste a bezpečnostné priepady, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sa s vodou v nádrži dalo manipulovať a neohrozovali tak územie pod nádržou. Hlavným cieľom rekonštrukcií tajchov je zabezpečenie ich funkčnosti, no vodohospodári pritom monitorujú aj kvalitu vody v nádržiach, čo umožňuje, po strate ich pôvodnej funkcie, využiť ich potenciál aj na nové spoločensko – ekonomické aktivity. Tajchy sa tak môžu stať jedným zo základných fenoménov rozvoja (cestovného ruchu) regiónu Banská Štiavnica. Na to je však nutná dobrá koordinácia všetkých zainteresovaných zložiek pôsobiacich v oblasti cestovného ruchu - od mesta Banská Štiavnica, až po jednotlivé subjekty podnikajúce v tejto oblasti.

Aj keď v súčasnosti vodné nádrže neplnia svoje pôvodné poslanie, nestratili svoj význam ani v súčasnosti. Niektoré z nich sa využívajú ako rezervoár pitnej alebo úžitkovej vody, väčšina sa najmä v letnej sezóne využíva na rekreačné účely, niektoré na športový rybolov a niektoré už nemajú žiadne konkrétne využitie. Zberné a prívodné jarky sú z väčšej miery už nefunkčné. Telesá jarkov sa v súčasnosti využívajú ako turistické značkované trasy, niektoré ako lesné alebo poľné obslužné komunikácie, lyžiarske bežecké trasy, väčšina z nich však nie je v krajine označená a mnohé z nich už nie sú v krajine ani rozpoznateľné. Napriek tomu všetky dnes existujúce vodné nádrže a vodohospodárske objekty majú pomerne veľkú vodohospodársku dôležitosť. Ich význam sa ukazuje aj v širších súvislostiach. Blahodarne ovplyvňujú klimatické podmienky prostredia, v ktorom sú integrované, priaznivo pôsobia na vzdušnú vlhkosť prostredia, zmenšujú rozdiely medzi dennou a nočnou teplotou predovšetkým v lete a na jeseň a majú zmierňujúci účinok na vysušovacie vetry. Z tohto hľadiska vzrastá ich nová funkcia – funkcia rekreačných stredísk, ktoré sú nenásilne zakomponované do krajiny.

Text/Foto: O. Kubáčková