Sitno - najvyšší vrch Štiavnických vrchov

V neposlednom rade sa na Štiavnických vrchov nachádza množstvo historických a technických pamiatok roztrúsených vo voľnej krajine, ale najmä koncentrovaných v centrálnej časti pohoria.

Najvyššou časťou Štiavnických vrchov je Sitnianska vrchovina s najvyšším vrchom Sitno, ktorý má nadmorskú výšku 1009 metrov, čím výrazne vytŕča nad okolitú krajinu. Vrcholovú plošinu Sitna z troch strán obmedzujú skalnaté steny miestami vysoké až 80 metrov. Sitno predstavuje výraznú krajinnú dominantu. Z jeho vrcholu je široký kruhový výhľad. Vo vrcholovej časti Sitnianskeho masívu a priľahlých svahoch vrchu Sitno bola v roku 1951 vyhlásená Národná prírodná rezervácia Sitno s rozlohou 93,68 ha. Na vrchol vedie viacero turisticky značených chodníčkov a tiež Náučný chodník Sitno, ktorý začína i končí na Tatárskej lúke pod Sitnom, ktorá sa nachádza asi 2 km od autobusovej zastávky v rekreačnej oblasti Počúvadlo (Počúvadlo je jeden z najznámejších tajchov – banských vodných nádrží v Banskoštiavnickej oblasti) .  Turista musí počas ani nie dvojhodinovej prechádzky po stredne náročnom náučnom chodníku zdolať prevýšenie 150 metrov, prejsť dĺžku 3 km a za odmenu sa na 13 informačných zastávkach dozvie mnoho zaujímavosti.

Na vrchole Sitna je v mesiacoch máj až september v prevádzke rozhľadňa z 18. storočia, ktorá dnes plní zároveň funkciu informačného strediska a slúži ako terénna základňa Správy CHKO . V rozhľadni je umiestnená aj miniexpozícia štátnej ochrany prírody, ktorá je súčasťou náučného chodníka. Okrem rozhľadne sa na vrchole nachádza televízny vysielač a budova 2.TV programu. Oblasť Sitna je považovaná za kolísku európskej turistiky v stredných polohách. Prvý turistický spolok tu vznikol ešte v roku 1860. Navyše Sitno je jedinečná  lokalita, na ktorej sa v priebehu troch tisícročí sústredilo množstvo archeologického materiálu reprezentujúceho‚ obdobie mladšej doby brondzovej, lužickú a kyjatickú kultúru i obdobie stredoveku. Toto všetko dáva spolu s priľahlou historickou Banskou Štiavnicou a jej technickými pamiatkami ideálne predpoklady pre rozvoj rôznych druhov turistických aktivít.

Sitno buduje zvyšok lávového prúdu tvorený andezitom, ktorý sa vylial do starej doliny vytvorenej v mäkších tufoch. Po tektonickom vyzdvihnutí územia nastala erózia, pričom lávová hornina zostala vo vrcholovej polohe, zatiaľ čo menej odolné tufy rýchlejšie zvetrali. Takáto inverzia reliéfu je charakteristická pre slovenské sopečné pohoria. Masív Sitna je postihnutý blokovým rozpadom, ktorý podmienil aj vznik skalného mesta vo vrcholovej časti. Územie masívu Sitno sa nachádza v chladnej klimatickej oblasti. Sitno je charakteristické jedinečným striedaním panónskej a karpatskej flóry. Na teplých výslnných andezitových skalách s plytkou skeletovitou pôdou sa nachádzajú prvky xerotermnej flóry - kavyľ vláskatý, kukučka vencová, rozchodník prudký a i. Na niektorých stanovištiach nájdeme poniklec veľkokvetý a šafrán rôznofarebný. Zo živočíšstva sú hojne zastúpené vtáky, ako orol krikľavý, myšiak hôrny, sova obyčajná a mnoho druhov spevavcov. Vyskytujú sa tu i vzácne mäsožravé cicavce - rys a mačka divá. K najnápadnejším druhom hmyzu patria motýle - vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. Sitno je s výnimkou východnej časti a najvyššieho bodu zalesnené. Pokrývajú ho zmiešané lesy. Predstavuje hornatinovú lesnatú krajinu s lesohospodárskou a turistickou funkciou.

Text/Foto: O. Kubáčková