Škótsko: Krajina vresov, jazier a oviec VI.

Asi mi nezostáva nič iného než sa zdvihnúť, prišiel som sem predsa spoznávať ostrovy, nie sa celý deň váľať.

Vo vnútri stanu sa hneď na troch ceduľkách píše, aby som tu nepoužíval otvorený oheň, vravím si ale, že v tomto daždi predsa nemôže stan zhorieť, a tak zostavujem varič, aby som si mohol ohriať moje obľúbené baked beans – pečené biele fazule v rajčinovej omáčke.

A teraz zbaliť stan. Som celkom vďačný, že ma pri tejto činnosti nikto nevidí. Vzhľadom na to, že vietor už úplne prestal, vyrojili sa odvšadiaľ milióny hladných midges – miniatúrnych mušiek, ktoré najradšej lezú do očí, nosu a uší. Stáť na mieste je absolútne nemysliteľné, a preto neustále behám po priľahlej čistinke sem a tam, pri čom postupne vyklepávam vodu z plachty, skladám tyče a snažím sa všetko napchať do obalu. Miesto narýchlo opúšťam a dúfam, že mi niekto rýchlo zastaví.

Ak som Orkneje v správe domov označil ako divné ostrovy, tak netuším, ako pomenovať Harris. Krajina je tu svojim spôsobom až odpudzujúca, na druhej strane úplne nádherná. Priamo od morskej hladiny sa zdvíhajú vysoké kopce pokryté šedými kameňmi, medzi ktorými občas zažiari kríček rozkvitnutého vresu. Divím sa, že tu ovce vôbec majú čo žrať, pozdĺž cesty (občas aj na nej) sa ich povaľuje nemalé množstvo, no pritom tu tráva takmer nerastie.

V štýlovej starej dodávke schádzam z najhornatejšej časti Harrisu k morskému pobrežiu. Pred nami sa otvára pohľad na veľkú piesočnú lagúnu, od ktorej sa sem tam odrazia lúče slnka. Keby tu bolo lepšie počasie a teplejšie more, bol by Harris jednou z najluxusnejších prímorských destinácií v Európe. Biely piesok a čisté more silno kontrastujú s okolitou nevľúdnou krajinou a vôbec sa nedivím, že sa tu často nechávajú inšpirovať všemožní umelci.

Pokračovanie nabudúce...

Text/foto: Matouš Vinš

Preklad: O. Maňáková