Vôbec sa mi nechce vyliezať zo stanu, ale nakoniec sa prekonávam a s niekoľkými vrstvami oblečenia otváram vchod. Úchvatný pohľad. V údolí sa váľa hmla a medzi mrakmi občas vylieza slnko, ktoré sfarbuje svahy do zlata. Teplota sa ale pohybuje niekde okolo nuly a ľadový vietor je skutočne veľmi nepríjemný. Pri balení stanu už pomaly prestávam cítiť ruky a neviem si predstaviť, že by som mal pri ceste čakať nejakú dlhšiu dobu. Šťastie ale stojí na mojej strane a po necelých desiatich minútach mi zastavuje auto s loďou na streche. Šofér sa síce trochu diví, čo robím tak skoro ráno v týchto opustených končinách, ale ochotne ma berie dovnútra a zvyšuje teplotu.

Forth William – Mallaig

Po štrnástich dňoch som opäť sám. Kamarát, ktorý so mnou hral, práve odišiel späť do Edinburghu. Stopujem do Fort Williamu s tým, že sa pokúsim nafotiť parný vlak, ktorý odtiaľ jazdí každý deň. Veľká dvojjazyčná ceduľa hlási, že vstup do areálu depa je prísne zakázaný, plánované zákulisné fotky teda asi nevyfotím. Hneď vedľa depa ale po starom cintoríne pobehujú ovce, tak snáď vzniknú nejaké zaujímavé snímky aspoň tu. Medzi náhrobkami objavujem mŕtveho barana a nakoniec vôbec neľutujem, že som sem vážil cestu.

Fúka nepríjemný studený vietor a trochu prší. Opäť všetky autá (veď ako inak) jazdia úplne opačným smerom, než by som potreboval, a tak ma až po hodine zachraňujú dvaja Indovia v luxusnom BMW. Zastavujeme na moste nad traťou, aby sme si mohli vyfotiť západ slnka. Vravím si, že miesto na kempovanie bude aj ľahšie nájsť niekde tu, dokiaľ je ešte trochu svetlo, než potom za tmy v meste. Indovia sa síce divia, že chcem zostať v tejto pustine a prehovárajú ma, aby som s nimi išiel do Mallaigu a prespal v hoteli, no po niekoľkých minútach vysvetľovania snáď už moje dôvody chápu.

Preliezam plot do ovčej ohrady a smerujem k miestu, ktoré by pri troche šťastia mohlo byť vhodné na vyfotenie parného vlaku. Občas sa celou topánkou zaborím do podmáčanej pôdy, našťastie sa vode nedarí dostať dovnútra (usušiť tu topánky je absolútne nemysliteľná vec). Svoj ruksak nechávam na veľkom kameni na úpätí kopca, na ktorý sa chystám vyliezť, a púšťam sa do náročného výstupu po klzkom svahu.

Pomaly začínam pochybovať, či vlak, na ktorý čakám, jazdí aj v nedeľu, podľa jazdného poriadku tu predsa mal byť už pred polhodinou. Po oblohe plávajú veľké šedé oblaky, len občas sa v nich objaví medzera a na chvíľu vysvitne slnko. Konečne v diaľke počujem tiahly zvuk parnej píšťaly a po chvíli aj pravidelný rytmus parného stroja. Zdá sa mi, že medzier v mrakoch stále ubúda, a pomaly strácam nádej, že by slnko mohlo v správny čas zasvietiť na správne miesto. Odfukovanie lokomotívy sa stále približuje, za chvíľku tu už musí byť. Slnko! Svieti presne tam, kde ho potrebujem mať! Pruh svetla sa ale stále posúva a tieň sa už nebezpečne blíži k trati. Poďme!

Konečne... Tri cvaknutia a je po všetkom. Lokomotíva mizne v oblúku a na vagóny už nesvieti ani lúč priameho slnka. Nefotograf si asi ani nedokáže predstaviť, akou záťažou na nervy dokážu byť podobné situácie. Veľkou. Obzvlášť v Škótsku. Až si z toho musím na chvíľu sednúť.

Pokračovanie nabudúce...

Text/foto: Matouš Vinš

Preklad: O. Maňáková