Škótsko: Orkneje – čarovné ostrovy severu III.

Po oboch stranách cesty sa pásli stáda oviec a obrovské kŕdle divokých husí. Dlhé desiatky míľ boli pre nás jedinými spoločníkmi na ceste. Vtáky, zvyknuté na pokoj, pri zvuku motora hromadne vzliatali k oblohe, ktorá bola rázom ešte temnejšia. A šedé farby zimných dní rozžiarili v pravidelných intervaloch červené telefónne búdky rozosiate v pustine.

Keď sme dorazili k Broch of Gurness, ďalšej pravekej dedine, vysvitlo na malý moment slnko a okolie sa rozžiarilo farbami. Ako to už ale v týchto krajinách býva zvykom, než sme stihli dôjsť k ruinám dediny, zatiahla sa obloha a vzduchom začali svišťať drobné krúpky, ktoré sa silným vetrom priblížili k efektu zásahu guľôčkovou pištoľou. V rýchlosti sme si prehliadli dedinu a utekali späť do bezpečia auta. Ešte skôr, ako sme sa stihli schovať, neboli po fujavici ani stopy. Také je škótske počasie. No aj tak sme sa rozhodli považovať Gurness za uzavretý a zamierili na Kirkwall, ostrovskú „metropolu“. Väčšina zaujímavostí bola ako naschvál zatvorená, a tak sme boli vďační aspoň za pekné exteriéry. Prehliadka mesta bola nakoniec podstatne kratšia, než sme očakávali.

Ďalšou zastávkou mala byť najzachovalejšia hrobka v západnej Európe Maeshowe. Keď sme sa blížili k cieľu, opäť sa všade rozprestierali pastviny a na dohľad sa z len ľahko zvlnenej krajiny týčil ostrý, trávnatý kopec, na ktorom sa, rovnako ako všade navôkol, pásli ovce. Nenápadná vonkajšia tvár hrobky nás tak trochu zarazila. Prehliadku sme si museli dopredu zarezervovať, išli sme sa teda ohlásiť do infocentra, ktoré sídli v bývalom mlyne. Onedlho nás už usmievavá pani sprievodkyňa viedla medzi ovce, odomkla železnú bránu vedúcu pod jediný kopec a zmizla v nízkej a asi 7 metrov dlhej chodbe vedúcej do hrobky. Ako sme neskôr zistili, bočné steny chodby tvoril jeden obrovský kameň. Vnútro hrobky bolo úplne prázdne, pretože ho v 12. storočí vyplienili Vikingovia. Obrovské kamene však odniesť nedokázali a vďaka tomu sa našťastie dochovali vyryté nástenné kresby. V celom priestore bol cítiť závan tajomna a zatuchliny. Na hrobke je najzaujímavejšia jej architektonická presnosť. Počas zimného slnovratu presvieti slnko úzku dlhú chodbu a lúče dosiahnu až na stenu oproti. Pre ohromný záujem umiestnili do hrobky kameru a tento zázrak tak môžu sledovať ľudia z rôznych kútov sveta. Unesení záhadou sme zakončili potulky po strednej časti ostrova a nemohli sa dočkať nadchádzajúcich dní.

Text/foto: Lucie Mařasová

Preklad: O. Maňáková