Škótsko: Orkneje – čarovné ostrovy severu IV.

Súto vlastne navŕšené kamenné a betónové zátarasy cez more. Pôvodne slúžili ako ochrana zátoky Scapa Flow pred Nemcami počas druhej svetovej vojny. V dnešnej dobe po jej vršku vedie príjemná asfaltová cesta a bariéry sú preto využívané na bežnú dopravu.

Prvý ostrovček, cez ktorý sme prechádzali smerom na juh, bol Lamb Holm s rozlohou iba približne 40 hektárov. Prakticky jediné, čo sme na ňom našli, bola talianska kaplnka z 20. storočia. Postavili ju tam vojnový zajatci, ktorí zároveň pracovali na stavbe Churchillových bariér. Priečelie kaplnky sa nesie v neorenesančnom duchu, avšak pohľad z boku prezradí, ako veľmi bol rozpočet na je výstavbu obmedzený. Dala by sa nazvať plechovou polvalcovitou stavbou hangárovitého typu.

Na dohľad od kaplnky bol už druhý prejazd cez bariéry a pretože ma pri prvom stretnutí okúzlila priezračná voda zátoky v tesnej blízkosti cesty, rozhodla som sa, že tentoraz si všetko nafotím. Stiahli sme okienko na aute a ja som čakala s prstom na spúšti na ten správny moment. V zábere však bol namiesto zátoky len vysoký betónový múr a než mi stihlo dôjsť, za akým účelom tu vlastne stojí, bolo neskoro. Prihnala sa obrovská vlna a zmáčala každý štvorcový centimeter. Jej silou sa naše vozidlo dokonca ocitlo na pár sekúnd v protismere. Našťastie sme mali pohotového šoféra a nikomu sa nič nestalo. V bezpečí za bariérou sme si išli zmáčaní obhliadnuť škody a s úľavou sme zistili, že okrem utrhnutého stierača a morskou vodou dochutenej orieškovej čokolády, bolo všetko tak, ako malo byť, len trochu vlhšie.

Onedlho náš jeep uháňal na najjužnejšiu časť ostrova South Ronaldsay, odkiaľ je vraj za pekného počasia možné dovidieť až na škótsku pevninu. Zaujímalo by ma, koľkokrát ročne sa takáto udalosť asi udeje. My sme tento cíp navštívili predovšetkým kvôli ďalšej hrobke. Jej názov Tomb of Eagles – Hrobka Orlov sa odvodil od rituálu, ktorý tunajšia kultúra používala pri pochovávaní. Zomrelého ponechali na skalnom výbežku, dokiaľ orly dostatočne neočistili jeho kosti od mäsa a až potom ho uložili do hrobky. Dokonca boli orlie ostatky nájdené aj vo vnútri hrobky spolu s ľudskými. Ďalšou zaujímavosťou je, že kosti boli uložené do štyroch komôr a v každej z nich sa nachádzala iná časť ľudského tela. Celý postup je úplne ojedinelý, niet teda divu, že farmár, ktorý hrobku náhodne objavil v sedemdesiatych rokoch minulého storočia na svojich pastvinách, bol veľmi prekvapený. Nález však podnietil jeho novú životnú vášeň – archeológiu. Vďaka jeho snahám stojí dnes neďaleko hrobky jedno z najprepracovanejších návštevníckych centier, kde sme dostali jedinečnú možnosť držať vo vlastných rukách poklady z hrobky staré asi 5.000 rokov!

Nakoniec sme sa vydali na východný polostrov Deerness na Mainlande. Hlavným lákadlom bola pôvodná morská jaskyňa Gloup, ktorej strop sa pred tisíckami rokov prepadol. Výsledkom sa stala nie príliš široká, ale vyše dvadsať metrov dlhá a hlboká priepasť, v ktorej sa slaná voda prevaľovala tak mocne, že sa úplne premenila na nadýchané penové mraky.

Cesta pokračovala pozdĺž pobrežia, a tak sme mali po celú cestu prekrásne výhľady na rozbúrené more, trieštiace sa o vysoké útesy. Ako daň za tento pohľad sme ale museli znášať prudké nárazy severského vetra, pred ktorým sa nebolo kam schovať. Horúci čaj v termoske sme doplňovali škótskou whisky, ktorá sa nám ako liek proti zime veľmi osvedčila :). Úspešne sme sa trhlinou v skalnom masívu dostali až na úroveň mora. Kvôli zvukom burácajúceho mora nebolo počuť vlastného slova, a tak sme sa v tichosti kochali nespútanou prírodou.

Aby sme sa dostali k rozborenému kostolu, o ktorom sme sa dozvedeli, že kedysi býval pútnickým miestom, museli sme pokračovať po úzkej strmej cestičke pri samotnom okraji útesu. Ruiny kostola nám v nehostinnom prostredí aspoň na malú chvíľu poskytli skromnú ochranu pred silným vetrom a tiež malé prekvapenie. Objavili sme tu totiž v jednom kameni vyhĺbenú jamku a v nej najrôznejšie mince zo všetkých kútov sveta. Z korózie na niektorých kusoch sa dalo vyvodiť, že tu ležia už pekne dlho. Pár sme ich pridali do zbierky aj my a onedlho sme sa už zakuklení v zimných bundách vracali pozdĺž reťazového chodníku späť k autu.

O pár hodín neskôr na nás čakal trajekt. Našťastie sa more dosť upokojilo. Možno dopomohla aj škótska na zahriatie, každopádne bola spiatočná plavba pomerne príjemná. O to viac, že v momente nalodenia sa po prvýkrát roztrhali mraky a okolitú krajinu zalial slneční svit. Prekrásny darček na rozlúčku!

Text/foto: Lucie Mařasová

Preklad: O. Maňáková