Island – stretnutie na inej planéte XIX.

27. 8. 2013

NP Skaftafell, Jökulsárlón, Höfn; Aurora Borealis

NP Skaftafell, kde budeme teraz tráviť čas, bol založený v roku 1967, a za dobu svojej prevádzky bola jeho rozloha už dvakrát rozšírená. V súčasnosti zaberá rozlohu takmer 5000 km². Oblasť má obdobné rysy ako alpská príroda, avšak táto je sopečného pôvodu. V oblasti sú časté vulkanické erupcie, ktoré svojou aktivitou spôsobili v minulosti veľké bahnotoky, čo malo za následok rozvodnenie rieky Skeiðará. Posledný bahnotok sa krajinou prehnal v roku 1996, v kempingu v spoločenskej miestnosti máte príležitosť zhliadnuť dokument o tejto prírodnej katastrofe.

Program je dvojaký, čaká nás totiž posledný spoločný deň s letcami, ktorí večer vyrážajú smer Reykjavík. Letci teda hneď ráno odchádzajú k lagúne ľadovcovej rieky Jökulsárlón. Plavci majú v pláne náročnú turistiku – výstup na ľadovec Vatnajökull, teda presnejšie ľadovcový splaz Skálafellsjökull, ktorý je jeho súčasťou. Výstup je len pre „silné povahy“, na cestu sa tak vydávajú len naozaj fyzicky zdatní jedinci, pre ostatných je možná prechádzka k päte ľadovca, čo je nenáročná trasa asi 2 km od kempingu. Všetci vyvolení výstup zvládli bez problémov, len im cesta trvala dlhšie, než bolo uvažované, terén naozaj nebol jednoduchý.

Ja mám príležitosť sa už dopoludnia pridať k letcom a prepravujem sa s nimi do ľadového kráľovstva k jazeru Jökulsárlón. Toto obrovské jazero, ktorého rozloha je cca 18 km², je so svojou hĺbkou viac než 248 m teraz najhlbším na ostrove. Vzhľadom k neustálemu ústupu ľadovcov v oblasti dochádza stále k rozširovaniu prirodzených hraníc jazera. Tento fakt je považovaný za jeden z prírodných divov Islandu. Jökulsárlón si najlepšie môžete prezrieť z paluby krytého a nie príliš rýchleho snowcatu – na plavbu vás vybavia poriadnym oblečením, bezpečnostnou prilbou a inštrukciami, ako sa na plavidle správať. Ďalej si môžete vyskúšať dvojsedadlový skúter alebo plavbu v obojživelnom otvorenom vozidle, v ktorom je nutné použiť teplé oblečenie a záchrannú vestu. Lagúna samotná je vodná plocha posiata množstvom ľadových krýh, ktoré sa pohybujú na hladine, na slnku sa nádherne trblietajú a vytvárajú pôvabné obrazce. Zásobárňou krýh pre jazero sú obrovské ľadové bloky, ktoré sa neustále odlamujú od ľadovca Breiðamerkurjökull.

Dopoludnie využívam na prehliadku okolia jazera a fotím kamarátov, ktorí plávajú na obojživelníku po jazere. Z ľadovej vody na mňa občas vykukne tuleň, ktorý je ale skôr plachý, takže je to vždy len okamih a opäť sa schová pod hladinu.

Vraciame sa späť do kempingu, len sa cestou občas zastavíme a vyfotíme si farebnú krajinu, ktorá nás obklopuje a časti ľadovcov, ktoré sa občas vynoria medzi okolitými kopcami. Prichádzame späť skôr než „turisti“, preto ešte máme čas na návštevu informačného centra a na nákup suvenírov. Posledný obed, rozlúčenie sa a do ľadovcovej lagúny smeruje druhá partia. Ja teda idem späť a tento krát si užívam aj plavbu medzi kryhami. Slnko páli o sto šesť, všade naokolo ľadové drahokamy bielo-modrej farby, ktoré nás na ceste sprevádzajú. Plavba je doplnená výkladom o vzniku jazera a zaujímavostiach s ním spojených. 35 minút plavby vás vyjde na 3500 ISK.

Atrakciou, ktorú si treba rovnako pozrieť, je asi najkratšia rieka, ktorá z jazera vyteká a vlieva sa cca po 1 km do mora. Rovnakou cestou, v opačnom smere počas prílivu mora, zásobuje lagúnu slanou vodou. Pokiaľ dôjdete až na pobrežie, naskytne sa vám veľmi zvláštny pohľad na morskú hladinu, ktorá je tiež pokrytá ľadovými útvarmi. Kúsky ľadu občas uviaznu na pláži a tvoria tak prírodnú expozíciu ľadových sôch, medzi ktorými sa občas prejde pomorník veľký, ktorý je najväčším európskym zástupcom tohto druhu.

Najradšej by sme sa ešte zdržali, ale nedá sa nič robiť, musíme včas doraziť do kempingu v mestečku Höfn, ktorý je posledným na ostrove, kde budeme spať.

Všetci sú plní dojmov a krátko po večeri sa stany zatvárajú a spolucestujúci zaspávajú. Ja a ďalších pár jedincov nájdeme miesto v spoločenskej miestnosti a púšťame sa do hrania kanasty. Chvíľu po jedenástej ktosi vbehne dovnútra a upozorní nás, že vonku sa práve odohráva najkrajšie prírodné divadlo, ktoré si dokážete predstaviť. Na oblohe vytvára famózne obrazce Aurora Borealis –polárna žiara. V nemom úžase stojím na kopci nad kempingom a doslova s ústami dokorán sledujem tú nádheru. Nemala som doposiaľ príležitosť polárnu žiaru vidieť na vlastné oči, len rôzne fotografie, ktoré mi neprezradili, že žiara nie je statická, zelená obloha nad nami sa krásne vlní, prelína a neustále mení svoj tvar. Pochopiteľne zburcujeme celý kemping, aby si nikto toto predstavenie nenechal ujsť. Klasikou je, že moje fotografické vybavenie je teraz v autobuse, zamknuté, vodiči spia. Držím v ruke malý kompakt a márne sa snažím čokoľvek zachytiť. Až po cca 1 hodine sa naraz v autobuse rozsvieti a ja sa vrhám pre svoju techniku. Ešte stále nemám vyhraté ako odfotiť polárnu žiaru, keď nemáte bod, na ktorý by ste ostrili. Dokonca posielam sms priateľom ďaleko v Čechách a žiadam o radu. Jediná šanca je všetko riešiť manuálne, ale pozor, tak ako telo fotoaparátu, tak objektív musí byť nastavený na manuálne ostrenie. Občas sa zdarí ostriť na Mesiac, avšak ako fotografka so svojimi úlovkami spokojná nie som. Eufória z toho divadla mi nejako zväzuje ruky, a tak sú určite lepšie tie zábery, ktoré zostali v pamäti a ktoré si tam ponechám ako nezabudnuteľný zážitok na poslednú islandskú noc.

Úchvatné predstavenie vydržím sledovať takmer tri hodiny, potom neostáva nič iné, než sa presunúť do stanu a spať. Je veľmi dobrá viditeľnosť a vďaka tomu bohužiaľ teplota značne klesla, oblečenie, ktoré som mala na sebe je dávno nedostatočné a do stanu sa dostávam značne premrznutá.

Text a foto: Magdaléna Radostová

Preklad: Oskár Mažgút