Island – stretnutie na inej planéte XV.
23. 8. 2013
Seljalandsfoss
Vraciame sa do kempu a najskôr sa snažíme postaviť si stany. Tu je to naozaj veľmi komplikované. Po prvé, vietor je taký silný, že stany nedržia tvar a vejú vo vzduchu. Ďalší väčší problém je ten, že je potrebné kolíky upevniť do nesmierne tvrdého podkladu, možno čiastočne do lávového poľa. Niektorí si poradia tak, že do stanu vkladajú ťažké kamene, aby stan zaťažili a zabránili jeho pohybu. Stavba nám trvá celkom dlho. Potom sa rozhodujeme čo ďalej. Som poverená vymyslieť náhradný program – skúšam volať na farmu, kde chovajú miestne islandské kone a kde organizujú vychádzky do okolia. Pani je veľmi ústretová, no žiaľ nás odmieta, s ohľadom na silu vetra by vychádzka nebola možná.
Neostáva nám nič iné, len využiť to, čo máme ako na dlani. Kúsok od kempu nám svoju silu predvádza známy a krásny vodopád Seljalandsfoss. Je veľmi obľúbený a iný než mnohé ostatné. Je relatívne úzky, voda sa rúti z hora do malého plytkého jazierka. A čo je na celom prírodnom divadle najpôsobivejšie? Možnosť prejsť sa za vodopádom. Áno, je tu chodník, po ktorom sa dostanete za vodnú oponu vodopádu. Je nutné počítať z vodnou spŕškou, takže v suchu to nezvládnete, ale o to väčší zážitok na vás čaká. Chvíľu sa potom prechádzame v okolí vodopádu, a keďže dážď neustáva, neostáva nám nič iné, len sa presunúť do malej spoločenskej miestnosti v kempe, kde si nakoniec urobíme príjemný večer s gitarou.
24. 8. 2013
Vestmanské ostrovy
Počasie sa umúdrilo, dážď ustal, môžeme sa vydať na Vestmanské ostrovy, ktoré boli včera nedosiahnuteľné. Z prístavu odchádzame okolo 10. hodiny, plavba trvá asi 30 minút. Cestou pozorujeme čajky a suly, ktoré doprevádzajú trajekt. Aj dnes sú vlny pomerne vysoké, loďou to slušne hádže. Vchádzame do prístavu pozdĺž krásnych útesov a tešíme sa na ďalšie zážitky.
Najskôr smerujeme k infocentru a ďalej stúpame okolo „Pompejí severu“ na jeden z najvyšších vrcholov ostrova – Eldfell.
Vestmanské ostrovy sú tvorené viac ako desiatimi malými sopečnými ostrovčekmi, ktoré sú rozhádzané o rozlohe asi desať kilometrov. Jediným ostrovom, ktorý je obývaný, je Heimaey. Zaujímavosti, ktoré sem lákajú turistov z veľkej diaľky, sú dve. Pompeje severu – Kirkjubæjarhraun, stuhnuté lávové pole, ktoré ukrýva tretinu pôvodného mesta, ktoré tu bolo pochované v roku 1973 pri obrovskej erupcii. Ďalším lákadlom sú bezpochyby kolónie aliek, ktoré na ostrovoch hniezdia.
Ako som sa zmienila, stúpame nahor až na prvú vyhliadku, odkiaľ sú pekné výhľady na útesy Heimaklettur, kde máme prvú príležitosť sledovať vtáctvo – zatiaľ však iba norce tenkozobé. Cesta pokračuje nahor po lávovej troske a okolitá krajina doslova hýri farbami, predovšetkým tónmi do červena a oranžova. Mraky sa nad ostrovom neustále preháňajú, takže chvíľu je príležitosť pozorovať okolité ostrovy a juhozápadné pobrežie a chvíľu je všetko skryté pod mrakmi.
Naša skupina už nie je celistvá, vytvorilo sa niekoľko samostatných skupiniek a každá sa vydáva svojou cestou. Najskôr dosiahneme vrchol vulkánu Eldfell a chvíľku si užívame pohľady do okolia. Na to sa vydávame dolu a pokračujeme v prehliadke ostrova južným smerom. Práve tam sa má nachádzať veľká kolónia aliek. Bohužiaľ, ako je tomu už niekoľko dní, počasie sa opäť kazí, dážď je stále intenzívnejší, dokonca zažívame to, o čom som zatiaľ len počula, prší vodorovne. Nedá sa nič robiť, v žiadnom prípade nemožno fotografovať a cez vlajúci pršiplášť toho tiež nie je veľa vidieť. Na lúkach okolo nás sa pasú islandské kone, ktoré by som tak rada zaznamenala, lenže nateraz som rada, že ich cez stĺpiky dažďa vôbec vnímam.
Cesta na južný cíp ostrova je dosť dlhá a v tomto nečase nie je isté, že si alky užijeme. Zvažujem, či v ceste pokračovať, alebo sa vrátiť do mesta Heimaey. Alky, v islandčine lundi, patria do čeľade alkovitých, kam patria aj norci, sú v podstate opozitom tučniakov, ktoré nájdeme na južnej pologuli a sú im aj trochu podobný. Sú bacuľatý, relatívne malý a typické je pre ne zafarbenie, majú čierny frak, biele brucho a hlavu, svetlo oranžové nohy a výrazný zobák so žltými a červenými prúžkami. Postavička je to celkom komická a žartovne pôsobí aj jej spôsob pristávania, keď vysunú „podvozok“, pretiahnu nohy smerom dopredu a tým zbrzdia let.
Na pozorovanie aliek je najlepší čas hneď ráno alebo naopak pred západom slnka. V priebehu dňa sú na love a na útesy sa vracajú až k večeru. Skutočnosťou, ktorú ja si moc neviem predstaviť, je fakt, že ostrovania alky konzumujú. Rozhodne som to neskúšala a ani o to nestojím.
Takže to vzdávam a pomaly sa vraciam smerom k útesom a naspäť do mesta. Mám dokonca šťastie a príležitosť vyfotiť jeden exemplár mníšika. Viem, že to nie je veľa vzhľadom na miesto, kde sa ich vyskytujú stovky, ale s ohľadom na podmienky, v ktorých fotografiu robím, som na snímku náležite pyšná. Počasie je veľmi nestabilné, na útesoch sa moc nezdržujem. Hrozí , že padne hmla a v nej by bol pohyb v tomto priestore nebezpečný. Bohužiaľ nemám dostatočné informácie o otváracej dobe Akvária a prírodovedného múzea, ktoré je ďalšou atrakciou ostrova a prichádzam neskoro. Tešila som sa aj na premietanie Volcano show, ktorá zachytáva udalosti pri erupcii sopky v roku 1973, čo taktiež nestíham – premietanie prebieha dvakrát denne o 14. a 16. hodine. Neostáva mi nič, len navštíviť miestnu reštauráciu a skúsiť niektorú z miestnych špecialít.
Návrat do prístavu a trajektom späť na pevninu. Škoda, že nám neprialo počasie a že sme si Vestmanské ostrovy lepšie neužili.
V příštím díle se podíváme na místní plemeno koní a k dalšímu vodopádu.
Text a foto: Magdaléna Radostová
Preklad: Oskár Mažgút
Diskusia k článku (0) |