Island – stretnutie na inej planéte XVII.

25. 8. 2013

Dyrhólaey

Keď vystúpite na trávnatý pahorok nad morom, naskytne sa vám výhľad na najjužnejší cíp ostrova, ktorý predstavuje úzke skalné okno, ktoré sa niekedy nazýva „Brána Islandu“. Možností kam sa vydať je niekoľko, ja si volím skaliská vpravo od parkoviska, kde mám aspoň malý fotografický úlovok, pristávajúcu alku.

Teraz už rovno k miestu nášho ubytovania. Pekný kemping blízko romantického mestečka Vík. Podľa môjho kamaráta – fotografa, je Vík práve tým najlepším miestom na fotografovanie mníšikov. Do istej miery, som si bohužiaľ neodpustila návštevu miestnych termálnych kúpeľov, nie snáď, že by neboli pekné a kúpeľ v nich nebol príjemný, lenže tak strácam veľa času, ktorý som mohla venovať pozorovaniu vtáčích krásavcov, ktorý sú obľúbeným centrom záujmu všetkých lovcov pekných islandských záberov. No, nedá sa nič robiť, volila som si najskôr kúpeľ a potom zážitky... Pekne voňavá a krásne čistá po ozdravnom kúpeli si odpúšťam večeru a vyrážam smerom k pláži. Musím dôjsť až k vzdialeným útesom, lebo tam je to správne miesto, ktoré hľadám. Aj na recepcii kempingu potvrdili, že čiernobieli krásavci s výrazne oranžovými znakmi hniezdia práve tu a večer sa vracajú na útesy.

Na pláži veľa pohybu nie je, občas sa objaví čajka, niektorí aj pekne pózujú. Skaliska sú na dosah a ja pomaly rozpoznávam farebné bodky na útesoch. Dole pod svahom je prvý fotograf, s ktorým konzultujem, kde sa tie alky vlastne nachádzajú. Rozhadzuje rukami do všetkých strán a ukazuje tu a tam, jednoducho stráň je ich plná. Avšak nemýľte sa, nebuďte to tak jednoduché, tí operenci sú rozosiati takmer na samom vrchole útesu.

Stúpam nahor a vlečiem so sebou puzdro s oboma objektívmi a taktiež monopod (teleskopickú tyč), ktorý by sa mohol hodiť. Batoh je veľmi ťažký a výstup je strašný, na dvoch nohách to ide iba chvíľu. Stráň je mokrá, zarastená trávou asi 30 cm vysokou a nesmierne to kĺže. Občas sa ide lepšie po štyroch, pričom trsy trávy mi pomáhajú v pohybe nahor. Míňam ďalšieho fotografa, ktorý mi ukazuje na výčnelok skaly asi 4 metre nad nami a tam údajne bude najlepšia príležitosť na fotenie. Leziem v mokrom teréne, meter po metri stúpam a vpred ma „ženie“ túžba konečne si zaobstarať kvalitné zábery týchto fešákov...

Konečne som tam pri tom výčnelku a plánujem, že sa konečne zodvihnem, opriem o skalu a pripravím techniku na akciu. Moje plány sa mi rýchlo rozplynú. Potom, čo sa chytím výčnelku pred sebou a zapriem sa, aby som sa mohla narovnať, prudko sa zapotácam a mám čo robiť, aby ma puzdro neprevážilo a ja som sa neporúčala dolu. Výčnelok mi totiž ostal rozdrobený v ruke. Tak takto to nepôjde. Opieram sa teda o akési hlinené výčnelky a takto nedostatočne fixovaná na svahu sa pokúšam vymeniť si objektív, lebo aj tu sú alky odo mňa relatívne ďaleko a je potrebné použiť tzv. dlhé sklo. Výkon je to náročný, kývam sa na nespevnenom, veľmi klzkom povrchu a som rada, že pri tejto činnosti nestratím nič zo svojho vybavenia. Pripravím monopod a pokúšam sa urobiť čo najlepšie zábery. Áno, je ich tu veľa, ale napodiv neposedia, nepózujú a hlavne sa asi divia, čo za blázna sa sem vydriapalo a o čo sa to pokúša. No, stručne povedané, fotky nič moc, ale nadšenie obrovské. Aj tak je to zážitok, jeden z tých najkrajších tu na Islande. Tvorovia sú to naozaj veľmi fotogenickí a každý snímok, ktorý získam je trofejou.

Čas beží a svetla bohužiaľ rýchlo ubúda. Rozhliadam sa okolo seba a žiadny iný fotograf tu už nie je. Je načase schovať fotoaparát do batoha a vydať sa dolu. Jednoducho sa to povie, oveľa ťažšie vykoná. Chvíľu sa obávam, že som pri svojich „vtáčích manévroch“ stratila krytku objektívu, čo nakoniec nie je pravda. Takže smer pláž, po dvoch to ale moc nejde. Sadám si na svah a doslova po zadku schádzam dolu, iná možnosť nie je. Pamätáte si ešte ako som sa na výpravu za panáčikmi vo fraku vydávala? Áno, krásne voňavá, vykúpaná a čistá. Na pláž zostupujem zablatená, úplne premočená a šťastná! Podarilo sa, aspoň pár vydarených fotografií určite bude! V tomto stave ale nie som schopná sa uložiť do stanu a do spacáku, je nutné všetko vyprať a oblečenie niekde vysušiť. Vodiči autobusu sú ku mne vľúdni a môžem tu svoje mokré veci nechať, aby som mala ďalší deň čo na seba. Večer ešte partička kariet s priateľmi a potom sa ukladám unavená, ale spokojná spať.

V budúcej časti sa ocitneme na magickom, všetkými farbami hrajúcom lávovom poli, ktoré vystriedame – ako inak než s vodopádom.  

Text a foto: Magdaléna Radostová

Preklad: Oskár Mažgút