Rusko: Vladivostok - na konci dlhej cesty I.
Je to už dávno, čo sme sa v našom nedeľnom cestopisnom rozprávaní naposledy pozreli do Ruska, teraz je však čas opäť sa do "veľkej zeme" vrátiť a nájsť tému, ktorá by nám priblížila aj tie najvzdialenejšie kúty sveta. Opäť sa tak vraciame na Transsibírsku magistrálu, ktorá vďaka práci miliónov párov rúk navlieka ako koráliky na dlhočiznú niť tie mnohokrát najzaujímavejšie miesta, mestá a prírodné krásy ruskej krajiny. Na začiatok neuškodí zopakovať si niektoré hlavné fakty týkajúce sa tejto dráhy.
Transsibírská magistrála začína či končí v Moskve. Na druhom konci sa zas nachádza prístav Vladivostok. Tieto dva body delí 9288 kilometrov koľají, na ktoré sa napája nespočetné množstvo ďalších tepien, ktoré spoločne tvoria os celonárodnej dopravy a prepravy. Expresy a zrýchlené spoje dnes každé dva dni vyrážajú z moskovskej Jaroslavskej stanice na svoju šesťdennú púť. Tretinu nákladu smerujúceho z ďalekého východu na západ tvoria kontejnery s čínskym a predovšetkým aj japonským tovarom, ktorý je z tankerov vykladaný práve vo Vladivostoku. Vagóny pre cestujúcich sú konšrované tak, aby zvládali teploty od -40 do +40 stupňov Celzia. Trať pretína 89 miest, preklenie 16 veľtokov, prejde dva kontinenty, osem časových pásiem a to všetko na jeden cestovný lístok! Z Moskvy do Irkutska, asi nežiadanejšej destinácie na trase, ležiacej pri Bajskalskom jazere, stojí okolo 1500 - 2000 Kč. Cena závisí od triedy, ktoré sa ponúkajú dve resp. tri. Tá najlacnejšia, ľudová a vraj aj najzábavnejšia, stojí medzi 160 - 230 eur, tá druhá potom o nejakých 120 eur viac. Najlacnejší lístok si na celú trasu zoženiete (s dostatočným predstihom - najneskôr deň dopredu) za 230-330 eur podľa typu a rýchlosti vlaku. Časová úspora pri využití rýchleho spoja SK FIRM je potom zhruba dvadsať hodín, oproti 162 hodinám bežnej jazdy. A tak by sa dalo pokračovať ďalej a ďalej, ale pretože sme sa magistrále v predchádzajúcich samostatných príspevkoch venovali už niekoľkokrát, tento popis nám zatiaľ postačí.
Čo teda vieme. Po 160 hodinách stojíme na vladivostockej stanici. Čo od mesta, ktorého meno znamená "Vládca východu" vlastne čakať? Blízkosť pevninskej Číny a predovšetkýmKórejskej ľudovodemokratickej republiky, teda tej severnej komunistickej Kórei dáva tušiť historický vplyv juhoázijských národov a kultúr, hlavne teda tej čínskej, ktorá tunajšie územie spravovala až do konce 60. rokov 19. storočia. Osada a menšie rybársky prístav sa pod ruským vplyvom od konca 19. storočia premenili na najdôležitejšiu obchodnú križovatku medzi západom a východom, Európou a Áziou, ktorú reprezentuje predovšetkým japonský export. Na počiatku dvadsiateho storočia tu už tepala významná metropola, napojená na ostatné ruské resp. sovietske mestá aj významné japonské alebo čínske prístavy. V 90. rokoch tu bola zahájená výstavba už zmienenej transsibírkej magistrály, ktorá mala skrátiť niekoľkomesačnú útrpnú cestu na západ. Nové hotely, divadlá, hromadná doprava a ďalšie vymoženosti bohatého prístavného mesta. V období konca prvej svetovej vojny sa vplyvom migrácie obyvateľov z území zmietaných konfliktom populácia mesta prakticky zoštvornásobila zo sto na 400 tisíc obyvateľov. Nástup sovietskej moci však zapríčinil rozsiahlu migráciu a odliv nových obyvateľov mesta, ktorých sem vojna zahnala, vrátane značného počtu českých legionárov. Počas sovietskej povojnovej éry plnil Vladivostok tiež rozsiahlu strategickú úlohu ako domovský prístav najprv sibírskej a neskôr tichomorskej námornej flotily. Systém utajení uzavrel mesto akýmkoľvek prisťahovalcom a cudzincom až do roku 1992, kedy sa život stále nadmieru významného prístavu vrátil opäť do civilných koľají.
Viac si o meste a jeho zaujímavostiach povieme v druhej časti, ktorá vychádza už o týždeň.
text: Jan Chaloupka
foto: Wikipedia commons: O.Žváček, BotMultichillT , Russian.Disident
preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |