Cestou na Sibír – Jekaterinburg

Cieľom nášho putovania Sibírou bude najskôr Novosibirsk. Tretie najväčšie mesto Ruskej federácie bolo založené až roku 1893, ako jedna z hlavných zastávok pri Transsibírskej magistrále. Od Moskvy je to sem takmer 3 tisíc kilometrov a jednotvárna jazda vlakom sem podľa oficiálneho jazdného poriadku trvá skoro 50 hodín. Za oknom sa opakuje stále rovnaká scenéria. Briezky, borovicové či brezové lesy, sem tam polorozpadnutá chatrč s obďaleč sa pasúcim koňom a zase les, a les, a tak stále dookola. Čím viac sa vzďaľujeme od Moskvy, tým je cesta nudnejšia, čo úplne neplatí o atmosfére v často preplnených vagónoch, kde sa okrem iného dôverne zoznámite predovšetkým s univerzálnym všeliekom a nemrznúcou zmesou zároveň – pravou ruskou vodkou.

Do cieľa dorazíme zhruba po dvoch dňoch cesty, počas ktorej vlak prechádzal nespočetným množstvom menších a takmer bezvýznamných zastávok, najprv povolžskej oblasti. Mestá sú tu naozaj tak akosi nudné. Paneláky, továrenské komíny, šeď a bieda, sem tam moderná výšková budova a zase stovky rozpadnutých domčekov pri trati a nič nehovoriace mená zastávok. Z tých väčších je však potrebné spomenúť historicky zaujímavý Jekaterinburg, ktorý bude aj našou prvou zastávkou na dlhej ceste Sibírou.

Takmer presne na deň cesty z Moskvy sa na magistrále nachádza prvá z významných metropol Ruskej federácie. Hlavné sídelné mesto Uralského federálneho okruhu a 4. najväčšie mesto Ruska založil v roku 1723 Peter Veľký a pomenoval ho podľa svojej manželky Kataríny I. V skutočnosti dali mestu cárovnine meno zakladatelia miestnych hutí, ktoré vznikli na základoch starej osady. Mesto je neslávne známe predovšetkým ako miesto zavraždenia rodiny posledného cára Mikuláša II. Medzi pýchy mesta na úpätí Uralu patrí predovšetkým 8 univerzít a niekoľko historicky významných stavieb, ktorým dominuje pravoslávny Chrám na Krvi, ktorý je zároveň najväčšou atrakciou mesta. Postavený bol v rokoch 2000-2004 na mieste, kde do 70 rokov stával dom, v ktorého pivniciach bola 17. júla roku 1918 úkladne a doslova dôkladne zavraždená cárska rodina – rozstrieľaná, pobodaná a poliata kyselinou. Od roku 1924 (do r.1991) bol názov mesta zmenený na Sverdlovsk – na počesť mena vodcu tu vraždiacich bolševikov…

Za Stalinovej éry bola väčšina chrámov a kostolov nemilosrdne likvidovaná a na ich mieste vznikali obrie továrenské komplexy. Jekaterinburg sa tak stal symbolom potlačenia vykorisťovateľských síl nenávidenej aristokracie, a potom tu vznikol robotnícky moloch – gigantický strojárenský závod Uralmaš, v tej dobe najväčšia fabrika v Európe. Na ploche necelých 500 km² (zhruba rovnako ako Praha) žije 1,3 milióna obyvateľov – aj toto číslo odpovedá hlavnému mestu ČR.

Rusky Екатеринбу́рг je hraničným mestom medzi Európou a Áziou, pričom polovica mesta je európska a polovica ázijská. Bolo preto nazývané „Oknom do Ázie“ po vzore Petrohradu, ktorý je zas „Oknom do Európy“.

Dnešný vzhľad mestského centra je však predovšetkým kultúrny a intelektuálny, čo dokazujú nielen už zmienené univerzity, ale aj s tým súvisiaca prítomnosť knižníc, vedecko-výskumných ústavov, divadelných scén a obnovovaných sakrálnych stavieb. Od roku 1991 má mesto aj jednu linku metra, ktorá je stále rozširovaná na zhruba 30 staníc. O medzinárodnú prevádzku sa stará letisko Koltsovo s pravidelnou linkou ČSA. Železničná stanica taktiež tvorí významný dopravný uzol Transsibírskej magistrály spolu s najväčším železničným zoradiskom v Rusku. Periféria je však chudobná a v ruskom štýlu aj panelová. Aj napriek akejkoľvek snahe sme stále ešte v Rusku, ktoré predsa len nie je v týchto končinách práve turistickou atrakciou, a tak okrem už zmieňovaného chrámu, tu nie je moc ďalších lákadiel a tak sa posunieme na našej transsibírskej poznávacej ceste ďalej … takže nabudúce dovidenia v tatarstánskej metropole Kazaň!        

poznámka autora:

Seriál krátkych zastavení po ruských metropolách bude po novom súčasťou ponuky článkov nášho cestovateľského portálu  -  zúčastnite sa akcie "Staň sa spoluautorom" 

text: Jan Chaloupka

foto: wikipedia commons       

preklad: O. Kubáčková