Ekvádor: Vilcabamba - údolie dlhovekosti

Pre nás bola Vilcabamba jednou z posledných zastávok pred Peru. Mesto sa hemží turistami. Ale nie všetci sú turisti. Mnohí „gringos“ tu už žijú. Buď sú to takí miestni „hipíci“, ktorí sa tu živia predajom ručne vyrobených umeleckých predmetov, alebo sú to už dôchodcovia, ktorí si sem prišli užiť starobu a možno si aj trošku predĺžiť život, veď nie nadarmo sa to tu nazýva údolie dlhovekosti. Vilcabamba však ponúka skutočne príjemné prostredie pre život. Nachádza sa v nadmorskej výške 1 500 m a po celý rok tu je skôr jarné počasie, kedy sa teploty pohybujú okolo 18–22 °C. Všade navôkol je príroda a pokoj. Takže jediné, čo tu ten pokoj trošku ruší, je možno nočný život ako miestnych, tak aj prisťahovalcov alebo turistov, ktorí sa tu radi bavia. A práve rozkvitajúci turistický ruch je možnou príčinou, prečo tu dlhovekých ľudí pozvoľna ubúda. Narušujú kvalitu života domorodých obyvateľov, harmonické prostredie a prinášajú nové zvyky.

Malé mesto Vilcabamba s 3 800 obyvateľmi bolo založené 1. septembra 1576 Španielom Luisom Fernandom de la Vega. Spočiatku sa jednalo len o cirkevnú farnosť s názvom La Victoria, od roku 1861 už bola Vilcabamba občianskou farnosťou. Námestie s kostolom je pekne opravené. Cez deň tu vidíme miestnych „hipíkov“ predávať svoj tovar, večer sa vyroja skôr miestni s deťmi. Aj keď stretávame i zopár Američanov, ktorí sa do Vilcabamby presťahovali. Nie sú tu však sami, dá sa povedať, že tu už majú akúsi svoju komunitu a každý deň ich vidíme sedieť na ich mieste pri bare.

Vo Vilcabambe nehľadajte žiadnu architektúru, ale skôr odpočinok a a krásnu prírodu, priam určenú na vychádzky. Keďže bývame v penziónu, kde majú aj kone a kde robia výlety na koňoch, rozhodneme sa pre jeden dvojhodinový. Ekvádor je pomerne lacná krajina, takže nás to stojí iba 10 dolárov na osobu. A treba spomenúť, že to je dosť adrenalínový zážitok! Náš sprievodca José sa celú cestu ponáhľa a nás ani kone pritom veľmi nešetrí. Ale takto sa tu proste jazdí. Výhodou je, že nám cestou ukazuje okolitú prírodu a zaujímavosti, pretože všetko pozná. Napríklad také skalné „hríby“ vytvorené na zráze. Zhruba po hodine si pri rieke urobíme malú pauzu a potom zas pokračujeme ďalej. Po dvoch hodinách sa vytrasení cvalom vraciame ulicami mesta. Takýto výlet na koni môžeme len odporúčať.

Keď nás už nebaví posedávanie na námestí a sledovanie okolitého šumu, vydáme sa na túru. Uprostred údolia sa nachádza Cerro Mandango, kopec v tvare pyramídy, ktorému sa pripisuje mnoho bájí a legiend. V sprievodcovi si prečítate hlavnú legendu – že tu boli hlásené lúpeže, a preto si je dobré overiť, či je toto miesto bezpečné na túru. Na informáciách sme sa dozvedeli, že si vôbec nemusíme robiť starosti. A tak sme sa ráno vydali na túru. Lepšie je vyraziť skôr, pretože tu nie je veľa tieňa a slnko sa do svahu citeľne opiera. Taktiež tu je veľa pavúkov, takže je lepšie dívať sa pred seba, pretože mnohokrát sú na svojich pavučinách priamo v ceste a dosahujú veľkosť vyše 5 centimetrov. Keď sa ale človek dostane až hore, naskytne sa mu naozaj krásny výhľad. Hrebeňová prechádzka je vážne nezabudnuteľná. Krajinu krásne dofarbuje aj dofialova sfarbená tráva, ktorá je však dosť vysoká a lepí sa na nás. Aj hrebeň je občas z oboch strán dosť prudký, a tak je lepšie nepozerať sa veľmi dole, pokiaľ máte strach. Odporúčam vziať si so sebou aj telefón s mapou a GPS, pretože cesta späť sa dosť zle hľadá bez GPS. Nám to hľadanie navyše skomplikovali psy, ktoré nás zúrivo naháňali, a potom ešte aj voľne pustený býk. Dole sme sa dostali v poriadku, aj keď na miestne psy si treba dávať pozor, hlavne na tie, čo strážia nejaký dom, bývajú totiž dosť zúrivé.

Celý okruh má asi 9 km a dosahuje prevýšenie do 500 metrov, takže to nie je nič náročné a naozaj to stojí za tú námahu. Navyše sme tu nikoho nestretli, a tak sme mali celú krajinu len pre seba.

Vilcabamba je pekné mesto na odpočinok a na výlet do prírody. Pokiaľ ale človek nemá príliš v láske mesto plné turistov, nebude to pre neho to pravé miesto.

GPS: 4°15'40.4"S 79°13'21.1"W

Text a foto: Tomáš Novák

Preklad: O. Maňáková