Ekvádor: Otavalo - trhovnícke mesto

Hlavnými atrakciami v Otavale sú námestia Plaza Centenario a Plaza de los Ponchos. Tu sa každý deň koncentrujú remeselníci a obchodníci a vystavujú svoje výrobky. V sobotu sa stánky ešte rozšíria aj do okolitých ulíc a vtedy tu je naozaj plno. Všade sú stánky, všade je mnoho turistov. Tí väčšinou do Otavala jazdia len na trhy, na jednodenný výlet z Quita. Autobus sem ide približne 2 hodiny, takže sa to dá pohodlne zvládnuť. Pokiaľ chce človek nakúpiť suveníry, je to asi jedna z najlepších a tiež najlacnejších možností. Toľko oblečenia, šatiek, bižutérie, všetko s typickými farbami miestnej kultúry. Až nakoniec zisťujeme, ako veľmi sa stánky opakujú a že nie všetko bude naozaj ručne vyrábané. Okrem oblečenia a doplnkov sa tu dá nakúpiť aj ovocie, zelenina a nejaké jedlo. Proste tak, aby ste tu vydržali celý deň. Väčšina predajcov sú ženy. Kde sú muži, zisťujeme onedlho. Na miestnom ihrisku, schovanom pekne vo vnútri budovy na dvore, majú turnaj vo volejbale. A naozaj tu sú len muži. Ako hráči, aj ako diváci. Len nás trochu prekvapuje, že volejbal hrajú s futbalovou loptou.

Ako s blíži koniec dňa, začínajú predajcovia všetko baliť a odchádzať, rovnako ako turisti. Všetko sa tu uprace a my si môžeme užiť aj tradičnú atmosféru a život miestnych. Otavalo je moderné mesto s niekoľkými budovami v koloniálnom štýle. V centre nechýbajú ani kostoly, napr. San Luis, San Francisco a EI Jordán, ktoré sú najstaršie a najnavštevovanejšie vďaka svojej architektúre a sochárskemu umeniu.

Za návštevu rozhodne stojí miestny cintorín. V Otavale sú dva cintoríny, jeden je komunity mesticov, druhý indiánsky – Cementerio Indigena. Tu môžete vidieť tradície a zvyky indiánskych predkov. Zvyk navštíviť zosnulých sa koná každý pondelok a štvrtok a špeciálne najmä každý rok 2. novembra. Indiáni prichádzajú na cintorín aj s jedlom. Na hroby dajú jedlo pre zosnulých a majú pripravené aj jedlo pre seba. S ostatnými sa potom najedia a rozprávajú, čo sa udialo od poslednej návštevy. Takto si tu spoločne hodujú a okrem jedla si kupujú aj sladké limonády. Tie sa tu predávajú priamo v stánku a my len sledujeme, ako niekto príde, kúpi si celé veľké balenie šiestich limonád a odchádza sa najesť s rodinou k hrobu.

V Otavale sa dajú urobiť aj výlety do okolitej prírody. Najčastejšie chodia ľudia na vodopád Cascada de Peguche. Peguche je indiánska komunita žijúca 20 minút chôdze za mestom. Sú uznávaní pre svojich zručných umelcov a tradičnú hudbu. Vodopád je vzdialený asi 1,5 km od tejto komunity a 3,3 km od mesta Otavalo. Je to príjemná prechádzka prírodou. Chodí sem množstvo ľudí. Cestou vidíme aj bazén, kam sa chodia miestni kúpať. Sú to akési ich kúpele. Samotný vodopád je vysoký približne 20 metrov. Ďalší malý vodopád je asi 6 metrov nad hlavným vodopádom a vedie k nemu cestička pre peších. Ľudia sa tu nielen fotia, ale aj kúpu. Alebo si aspoň namočia hlavu. Kúpu sa tu aj malé deti, čo ma dosť prekvapuje, pretože je len okolo 15 °C. Ľudia však veria, že v okolí vodopádu Peguche je energetické centrum, kam sa chodia v rámci osláv Inti Raymi očistiť. Oslavy letného slnovratu sa konajú od 21. do 29. júna a vždy začínajú rituálnymi kúpeľmi (Armay Chishi). Tento rituál je duchovnou očistou ľudskej bytosti, obnovou energie a znovuoživením vzťahu s matkou prírodou. V Otavale sa takýto rituálny kúpeľ koná práve pri vodopáde Peguche, a to o polnoci 21. júna.

Od vodopádu sa dá peši pokračovať ďalej a dôjsť až k jazeru Laguna de San Pablo, ktoré sa nachádza na úpätí majestátnej sopky Imbabura. Okolo jazera vedie spevnená cesta a žijú tu ďalšie komunity domorodých obyvateľov. Ľudia tu na chrbtoch nosia noše s drevom a perú oblečenie v potoku alebo jazere. Okolo nás prechádzajú autá s korbou plnou veselých ľudí, ktorí spievajú a hrajú na gitaru. Oslavujú svadbu a veselo nás zdravia. Potom si len mávneme na autobus a necháme sa odviesť späť do centra mesta.

GPS: 0°13'59.3"N 78°15'55.0"W

Text a foto: Tomáš Novák

Preklad: O. Maňáková