ČR, Praha - Národné múzeum: kam sa posunula rekonštrukcia storočia? - VIDEO

Teraz, stará budova, akoby potiahnutá čiernym filtrom a podoprená lešením, zíva prázdnotou. Exponáty v priebehu dvoch rokov pomáhalo sťahovať cez dva a pol tisíc ľudí. Na svojom mieste zostal iba obľúbený vráskavec zavesený pri strope, žirafa a slon sú už starostilo schovaní v škatuliach.

Denne okolo hlavnej budovy Národného múzea prejdú tisícky áut a tak hořický pieskovec, z ktorého sú vytesané sochy, a bol použitý pri stavbe aj výzdobe, musí odolávať nielen poveternostným vplyvom, ale tiež exhaláciám z dopravy, a kvôli rušnej magistrále, ktorá múzeum odrezala od zvyšku Václavského námestia, aj nemalým otrasom. Pohľad na žijúcu metropolu zo strechy je ale úchvatný a pre bežného návštevníka neprístupný, v podstate rovnako, ako návšteva samotného Národného múzea v posledných dvoch rokoch.

Naším sprievodcom po vypratanom Národnom múzeu bol architekt Zdeněk Žilka, muž číslo jedna, poverený neľahkou rekonštrukciou budovy, ktorej dôvodom bol žalostný stav exteriéru aj interiéru, ale tiež nedostatočná kapacita, ktorej sa vedenie múzea obávalo už 13 rokov po jeho otvorení v roku 1891.

Na úplne unikátnej exkurzii

Spolu so študentmi Technickej univerzity v Liberci prechádzame prázdnymi priestormi múzea. Usmievame sa zastaranej „kukani“, v ktorej kedysi pokladníčka predávala lístky a vďaka výkladu expertov si všímame detaily, ktoré by sme v roli bežných návštevníkov asi prehliadli.

Ako bežní návštevníci by sme sa nikdy nedostali na strechu múzea, ktorá ponúka originálny pohľad na Prahu, ale tiež prúdy áut na magistrále pod budovou. Nevideli by sme sochy, ktoré vďaka miestnemu ovzdušiu dostávajú zabrať, ani kužele, ktoré vyplňovali ozdobné zábradlia, smutne narovnané na zemi, na chodbe prevádzkových priestorov múzea. Nevideli by sme chatrný stav striech a nedostali by sme sa do preskleného priestoru medzi lapidáriom a strechou, ktorý sa dá podľa pôvodných plánov dokonca otvoriť, aby sa tu mohlo jednoducho vetrať.

„Prázdné, ale nie dosť“, tvrdia architekti

Je to ako u doktora, kde sa pacient musí vyzliecť donaha, aby bolo vidieť na všetky jeho neduhy. Tu ale architekti stále ešte čakajú na moment, kedy z múzea zmizne úplne všetko, napríklad aj vitríny, ktoré navrhoval architekt Josef Schulz, ktorého návrh vtedy vyhral, pretože ako jediný počítal s lapidáriom, dnes ešte plným kamenných osobností. Zastavujeme sa pri soche, za ktorou by mal byť v pozadí, v stene obloženej mramorom, uložený mozog Františka Palackého.

Lapidárium vždy vyvolávalo a zrejme aj vždycky bude vyvolávať diskusie o tom, ktorý z velikánov tam má mať svoje miesto, a ktorý tam naopak nepatrí. Profesor fakulty architektúry vtipne motivuje svojich študentov a poukazuje na množstvo voľného priestoru, s tým, že raz by tam mohla byť aj ich busta alebo socha.

Súčasný stav budovy Národného múzea ale o vtipkovaní nie je, skôr o trpezlivej práci, ktorá potrvá niekoľko ďalších rokov. Podľa architektov, ktorí plnia zadanie investora, by mali zmiznúť vstavby a v niektorých miestach by oplechované strechy mala nahradiť pôvodná krytina – teda bridlice.

Zmieňovaný priestor nad lapidáriom by mal byť premenený na salónik, obe v súčasnosti nevyužité nádvoria budú zastrešené a tým vzniknú nové výstavné sály a užívateľské priestory. Národné múzeum by malo byť prepojené s druhou múzejnou budovou, bývalým Federálnym zhromaždením. Malo by to byť urobené tak, aby si návštevník nevšimol, že prechádza z budovy do budovy. „Chodba“, ktorá bude zároveň slúžiť aj ako výstavný priestor, povedie pod Vinohradskou ulicou. Budova Národného múzea sa po rekonštrukcii dostane na novú technickú úroveň a aj navonok bude dôstojne reprezentovať bohatstvo, ktoré má ukrývať vo svojich útrobách.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: O. Maňáková