Grécko, Kréta: Výlet na najväčší grécky ostrov VI.

Sme po skvelom výlete v krásnej tiesňave Samaria. Bolo to príjemných zhruba 13 kilometrov, po ktorých nasledovalo ešte príjemnejšie kúpanie a cesta loďou k autobusu. Plavba pozdĺž pobrežia lemovaného vysokými horami by nikdy nebola dosť dlhá na to, aby si ju mohol človek poriadne užiť. Navyše morský vietor nás príjemne osviežil. Naša myseľ sa však už začínala upínať na ďalšie miesto nášho putovania. A tým bolo mesto Agios Nikolaos.

Agios Nikolaos je v podstate na druhej strane ostrova, než na ktorej sme sa nachádzali. Toto mesto s 12 tisíc obyvateľmi leží v oblasti Lasithi na východe Kréty. Predtým, než sme sa tam vôbec dostali, museli sme absolvovať približne trojhodinovú cestu autobusom.

Prechádzali sme mestami a mestečkami, z ktorých mnohé pôsobili značne neupravene, akoby boli postavené bez ladu a skladu. To však nič nemenilo na tom, že sme si priali, aby sme to mali tak blízko k moru ako miestni.

Ako sme sa dostávali bližšie k Agios Nikolaos, naša sprievodkyňa nám začala tvrdiť, že sa jedná o najkrajšie mesto Kréty. Nahliadli sme aj do nášho knižného sprievodcu, ktorý tvrdil to isté. Nedalo sa tam preto netešiť.

A skutočne, keď sme schádzali z hôr k mestu, vyzeralo útulne a takmer idylicky. Presne ako na fotkách v propagačných materiáloch. Avšak po príjazde do samotného mesta boli naše prvé dojmy skôr sklamaním.

Mesto je posadené na troch kopcoch lemujúcich zátoku. Aj napriek tomu, že je to na krétske pomery stredne veľké mesto, má skôr malomestského ducha a rýchlo sa v ňom zorientujete. Architektúra sa nijak nevymyká ostatným krétskym mestám. Pôsobí však skôr fádnejšie. Okolo zátoky, kde sa sústreďuje turistický ruch, prevažujú novšie budovy nad staršou zástavbou, ako napríklad v Rethymne.

Samozrejme s me nechceli mesto hneď odsúdiť ako nevýrazné lákadlo pre turistov, preto sme sa vydali smerom do kopca, do ulíc. Vďaka neprítomnosti reštaurácií a obchodov so suvenírmi sa náš názor na mesto trochu zmenil. Rozhodne bolo zaujímavejšie vidieť niečo z neturistickej časti města, a to zvlášť v prípade reštaurácií.

V jednej z bočných ulíc sa nám podarilo nájsť nenápadnú malú reštauráciu, na ktorej bolo už na prvý pohľad vidieť, že už zažila aj lepšie časy. No bolo z nej cítiť veľmi omamnú vôňu, ktorá nás nakoniec donútila vojsť dovnútra. Keď sme sa pozreli do jedálneho lístku, boli sme zaskočení cenami, ktoré boli približne o tretinu nižšie. Čašník nás odkázal k pultu, kde si bolo možné vybrať z toho, čo práve uvarili. Stifado, jahňacie, ryby... skrátka klasické pokrmy gréckej kuchyne, ktoré vyzerali výborne, a tak aj chutili.

Pokračovanie nabudúce.

Text/foto: Maxim Kucer