ČR, klatovské katakomby: vedecky podložená mystika - VIDEO

pro formát flv není dostupný prohlížeč

Dejiny sú bezpochyby veľkou vášňou miestneho radničiara Chrousta. So zapálením hovoril o tom, ako Klatovy vznikli. V jednej z niekoľkých radničných miestností sa zastavil , aby na prastarom obraze ukázal, akým spôsobom boli kedysi Klatovy opevnené. Treba povedať, že skoro nedobytne – trojitou hradbou. Nie je divu – Klatovy vznikli hneď ako mesto kráľovské, keď ich v rokoch 1260 - 1263 nechal vystavať Přemysl Otakar II.

Premostenie Evy Jiřičné

Prešli sme dnešným administratívnym krídlom radnice, ktoré kedysi slúžilo ako internát, a kde za komunistického režimu prebývali vojaci, aby sme aspoň na malú chvíľu mohli obdivovať dielo Evy Jiřičné, a predovšetkým sa snažiť pochopiť tento moderný presklený tunel vznášajúci sa v priestore medzi dvoma starobylými, avšak rôzne starými budovami. Premostenie spája budovu študentských internátov a jezuitského kostola, ktoré slávna architektka vyprojektovala len nedávno. S požehnaním plzenského biskupa Františka Radkovského presklenné premostenie mesto slávnostne otvorilo začiatkom mája.

Náš sprievodca Václav Chroust nám ukázal vchod, kadiaľ sa kedysi vchádzalo do kostola, aby nám následne oznámil, že sa využíva len výnimočne. Výnimku bohužiaľ neurobil. Vyviedol nás von, aby nám ukázal vchod, ktorý sa využíva bežne. Vošli sme vchodom pre verejnosť, kde sklenené dvere otvára fotobunka a zmizli sme s kamerou v podzemí, v krypte ukrytej pod jezuitským kostolom zasvätenom Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie a sv. Ignácovi.

Klatovské podzemie a tiché svedectvo múmií

Krypta, miesto kam pôvodne pochovávali svätých, ktorým bol kostol zasvätený alebo panovníkov, je tu v Klatovoch známa ako katakomby. Vysvätená bola ako súčasť kostola v rokoch 1656 – 1676 a slúžila ako pohrebisko nielen hodnostárov, ale celému jezuitskému rádu a jeho prívržencom. O tom svedčí aj fakt, že v krypte bolo v rokoch 1676 – 1783 uložených viac ako 200 mŕtvych – jezuitov, mešťanov alebo vojakov.

...video pozvánka Václava Chrousta, zástupcu starostu Klatov... pro formát flv není dostupný prohlížeč

Významný panovník Jozef II., syn Márie Terézie, vzal za svojej vlády reformy do vlastných rúk a okrem iného zakázal aj pohreby do rakvy (1784). Nový príkaz sa tak nevyhol ani jezuitskému rádu, ktorý nebožtíkov ukladal na hobliny v dobových rakvách a obkladal ich chmeľom. Podľa nového pravidla Jozefa II. sa zosnulí mali pochovávať v plátenných vreciach do hrobov vysypaných vápnom. Aj keď jeho snaha ušetriť peniaze za drevo bola zrušená ešte za jeho života, posledný pochovaný v klatovských katakombách bol Antonín Weichs (1783).

Záhada? Nie, len veda

Vďaka systému odvetrávacích kanálov, ktoré boli súčasťou krypty a ústili na streche kostola, bola v krypte zaistená stálosť prostredia a dochádzalo k postupnému vysušovaniu uložených tiel – tj. k mumifikácii. Systém slúžil až do 30. rokov minulého storočia, kde pri oprave strechy kostola robotníci neopatrne zasypali odpadom šachty vedúce múrmi pilierov až po strešnú rímsu. Tým narušili teplotu a vlhkosť v pivniciach a väčšina múmií sa rozpadla. Celkom 140 zničených mumifikovaných tiel bolo v roku 1937 pochovaných do hromadného hrobu na klatovskom cintoríne sv. Jakuba.

Mali sme šťastie vidieť pri práci konzervátorov, ktorí sa pravidelne starajú o „kondíciu“ klatovských múmií, ktorých je dnes celkom v krypte 38. Z toho sedem je ukrytých pred zrakmi verejnosti. V bielych „montérkach“ odklápali sklenené veká rakvy a s baterkou v ruke detailne skúmali vysušené tela vážiace asi desať kilogramov. Niekoľko nebožtíkov odniesli do zákulisia, aby urobili nutné úpravy. Radia sa ako postupovať, aby vzácne exponáty uchovali čo najdlhšie. Ku svojej práci majú úctu, rovnako ako k niekoľko sto rokov starým telám - symbolom pominuteľnosti ľudského života.

Okrem múmií, ktoré sú nepochybne tým najväčším lákadlom turistov, ale môžu návštevníci vidieť oveľa viac. Klatovcom a jezuitskému rádu, ktorý vryl podobu barokovému historickému jadru mesta, je venovaná celá výstava. Rozhodne stojí za návštevu.

 

Text/video: Klára Svobodová

Foto: Štěpánka Svobodová

Preklad: Oskár Mažgút