Cyklovýlet: Kittsee – Pama

Na ceste smerujúcej k novootvorenému nákupnému stredisku sa po pravej strane nachádza výrazným múrom oddelený zámocký komplex s parkom, do ktorého sme vstúpili, resp. „vbicyklovali“, cez prekrásne zdobenú železnú bránu s mrežami, ktorá, ako sme sa neskôr dozvedeli, zdobila  pôvodne rakúsko-francúzsky pavilón na parížskej svetovej výstave v roku 1900, kedy boli postavené stavby ako Muzeum d'Orsay, most Alexandra III. či veľkolepý Veľký palác a taktiež začala fungovať prvá linka parížskeho metra a konali sa aj druhé letné olympijské hry.

Zámok Neues Schloss

Po vstupe cez tento symbol kováčskej zručnosti s nádychom histórie sme sa ocitli akoby v inom svete. Bol to svet upravenej zelene, malých jazierok, kvitnúcich kvetov a bielych štrkom vysypaných cestičiek. Po chvíľke sme boli v strede tohto záhradného komplexu, odkiaľ sa nám naskytol pohľad na dominantu, a to na zámok Neues Schloss alebo Nový zámok, ktorý dal postaviť ešte v roku 1668 gróf Johann Listy. Pôvodne tu stál veľkostatok, no po prestavbe to už bola renesančná budova, ktorá bola s príchodom kniežaťa Esterházyho prestavaná do barokového štýlu. Neskôr nastúpil rod Batthyányovcov (Baťányovcov), ktorého erb sme mali možnosť vidieť aj počas našej návštevy, a to priamo nad hlavným vstupom do zámku.

Zámok slúžil na bývanie pre pánsku rodinu, na reprezentačné účely, konali sa tu mnohé svadby, ale aj koncerty slávneho Josepha Haydna za účasti cisárovnej Márie Terézie.  V roku 1969 získala zámok obec, ktorá ho od základov zrenovovala a sprístupnila verejnosti. Keďže sme mali v pláne ešte mnoho zastávok, etnografické múzeum s rozsiahlou výstavnou zbierkou  ľudovej kultúry z východnej a južnej Európy sme nenavštívili. Zostali sme len pri obdivovaní tejto stavby z vonku.

Neočakávané kráľovstvo

Po vychutnaní si príjemných slnečných chvíľ v zámockom parku sme sa vydali ďalej. Popri miestnej jednokoľajovej železnici sme míňali rodinnú zástavbu, keď sme zrazu doslova museli zastať, nakoľko jedna zo záhrad ponúkala nevšedný pohľad na zmenšené kráľovstvo, ktoré pretína železnica. Bol to fascinujúci model vymysleného miesta, ktorému dominoval rozprávkový zámok. Táto neočakávaná zastávka v nás vyvolala úsmev a obdiv zároveň.

Pama – mestečko uprostred polí

Približne po piatich minútach jazdy na bicykli sme zmenili smer, podišli diaľnicu a pokračovali popri železnici a obrovských veterných mlynoch do ďalšej rakúskej obce nazývanej Pama. Cestou sa nám naskytal pohľad na Malé Karpaty a Bratislavu. Okolie obce tvorili polia a malé ostrovy, či skôr aleje stromov. Po vstúpení do obce naše prvé kroky smerovali ku trošku netypickému kostolíku, ktorý mal vybudovaný barokový vstupný portál. Chvíľu sme sa okolo neho motali a potom sme sa presunuli na dlhé námestie tvorené zeleným stredovým pruhom, kde sa nachádzali pamätníky, drevený zastrešený altánok  a pri ňom veľký bazén s malou fontánkou. Tu sme sa rozhodli naobedovať. Z batohov sme vytiahli občerstvenie a v tichosti sme vychutnávali miestnu atmosféru. Z bedekra, ktorý sme mali so sebou, sme si prečítali, že Pama mala pohnutú minulosť  kvôli tureckým vojnám, čo viedlo k výraznému poklesu obyvateľstva, no vďaka príchodu Chorvátov ich počet opäť stúpol. Práve táto informácia vysvetľovala občasnú rakúsko-chorvátsku dvojjazyčnosť tabúľ.  Živým pozostatkom prisťahovalectva sú dodnes konajúce sa Sväté omše. Ďalej sme si prečítali, že obec, ako aj skoro celú spolkovú krajinu Burgenland, postihla maďarizácia a začlenenie pod Maďarsko. Vďaka Trianonskej mierovej zmluve podpísanej vo Versailles sa obec stala opäť v roku 1921 súčasťou Rakúska.  A takto obohatení informáciami z histórie sme sa pomaly začali pripravovať na odchod.

V Pame sme sa cítili príjemne, len nám bolo veľmi divné, že za celú dobu našej návštevy sme nestretli ani človeka a pritom bola sobota. Skonštatovali sme, že asi všetci obyvatelia oddychujú alebo odišli niekam na výlet. Po krátkom odpočinku sme sa po značenej cyklotrase vydali do najvýchodnejšej obci Rakúska smerom k nášmu cieľu k Trojmedziu.  Ale o tom si povieme až o týždeň.

Text a foto: Oskár Mažgút