Peru - môj splnený sen III.

Batoh ale samozrejme nedorazil, takže ďalšie telefonáty ešte nasledovali a môj účet za telefón sa po návrate vyšplhal do takých výšin, v akých ešte nebol. Telefonovala som samozrejme z miestnych telefónov, ale musela som tiež hovor niekoľkokrát prijať na svojom mobile (pozor – keď pôjdete do Južnej Ameriky, overte si, že máte taký typ telefónu, ktorý vám tam bude fungovať. Ja som si kvôli tejto ceste kupovala telefón nový). Dozvedela som sa, že batoh síce do Limy bez problémov dorazil, ale zamestnanci letiska alebo spoločnosti ho nedoviezli včas na stanicu, takže tam aj zostal. Bola som uistená, že do Huarázu určite príde večer, ale vedela som, že istotu budem mať až vtedy, keď batoh uvidím. Už som bola aj celkom naštvaná, predsa len sme zajtra chceli vyraziť na trek.

Aklimatizácia – deň druhý

Tento deň nás čakal druhý aklimatizační výlet, tento krát do Čiernych Kordiller - Cordillery Negry. Nechali sme sa vyviezť za 110 solov (za všetkých) väčším taxíkom na vyhliadku Callan Punta do nadmorskej výšky 4225 m, odkiaľ sme stúpali po svojich do 4450 m n. m.. Vojto ešte o kúsok vyššie, kam to len šlo, ale nám ostatným sa už nechcelo, pretože nastala druhá hodina a začalo pršať. Kto mal, nasadil pláštenku, kto nemal (ja som ju mala stále v batohu na ceste), nasadil kapucňu a zahájili sme zostup zeleným údolím. Cesty tam boli, ale rozprestierala sa na nich mohutná zmäknutá vrstva bahna, ktorá sa nám lepila na topánky a sťažovalo chôdzu. Obahnenie dosiahlo vrchol, keď sme sa dostali na chvíľu mimo cestu a vyložene sa brodili poľom. Najhoršie na tom bol Pepa, ktorý vyšiel len v sandáloch a teraz si zostup náležite užíval. V jednej chvíli dokonca obuv vyzul z nôh a pokračoval bosky.

Konečne sa cesta trochu zlepšila a my sme sa dostali k vode, takže sme sa mohli všetci, vrátane najpotrebnejšieho Pepu, umyť a potom spokojne dôjsť do dediny Urpay.  Okolo nás sa pod bdelým dohľadom Indiánok pásli kravy a kozy. Vek Indiánok v Peru je zrejme vďaka nie príliš slušivým krojom a tvrdému životu neidentifikovateľný. Markéta sa s jednou Indiánkou dala cestou dole do reči a zistila, že má 27 rokov, aj keď by sme jej všetci odhadovali ďaleko viac. Ďalšia postava, ktorú sme stretli bol chlapík, úplne fascinovaný trekovými palicami. Prehlásil, že v živote držal maximálne tak jednu drevenú palicu a musel si ich osahať.

Z Urpaya sme sa dostali do Huarázu colectivom za 0,9 solov za jedného. Ja zase po večery v miestnej reštaurácii vyrazila pre batoh, ktorý mal prísť o ôsmej. Neprišiel. Obsluha batožinového oddelenia na stanici mi povedala, nech sa vrátim neskôr, že ďalší autobus má prísť asi o deviatej. Vrátila som sa rozladená na hostel s tým, že na stanici budem musieť zase. Zatiaľ ma vždycky sprevádzal Vojto, ale teraz už bol unavený, tak som ho nechala spať a vytiahla Milana. Predsa len sa mi nechcelo ísť v krajine, o ktorej vysokej kriminalite som už kadečo počula, samej taxíkom. Na stanici sme čakali, kým príde autobus a stretli pri tom Čecha – Honzu z Tábora. Pracoval tu asi týždeň ako "naháňač" nejakého hostelu. Hovoril, že je sám na ceste okolo sveta. Keď sme sa s ním rozlúčili, stretla som sa konečne, celá šťastná, so svojím batohom. Spokojnosť bola na všetkých stranách, zajtra sme mohli vyraziť na trek Santa Cruz.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: Zuzana Megerssová