Peru - môj splnený sen XVI.

Výlety totiž prebiehajú len do určitej hodiny, dokiaľ nezačne byť morské vlnenie príliš silné na to, aby ním malá loď bezpečne a pohodlne preplávala. Našťastie ale nebolo ešte tak neskoro, aby sme to nestihli.

V meste Paracas, kam sme sa z Pisca presunuli taxíkom, sme si to namierili priamo do cestovnej kancelárie, zaisťujúce výlety k ostrovom. Boli nám ponúknuté dva varianty. Väčšia loď, ktorá stojí 40 solov na osobu, ale nie je schopná preplávať skalnými bránami alebo menšia, ktorá stojí o 10 solov viac, ale z ktorej je možno pozorovať zvieratá a skalné útvary omnoho detailnejšie. Jednohlasne sme sa rozhodli pre drahšiu loď. Nechali sme bagáž v kancelárii a kučeravý, pohľadný chlapík plážového typu, ako z Pobrežnej hliadky, nás odviedol k mólu, kde sme vyplnili nejaké osobné údaje do zoznamu cestujúcich. Na móle sme potom ešte museli zaplatiť jeden sol poplatok za vstup a čakať, kým loď príde.

Prišla aj malá aj veľká loď, ale tá malá len vyklopila svojich cestujúcich a odišla. Pani na móle nás potom chcela nalodiť na tú väčšiu, ale my sme to odmietli s tým, že máme zaplatenú inú. Bohužiaľ ale, keď prišla po veľmi dlhej dobe ďalšia loď, bola to zase tá väčšia a my sme už tentokrát nastúpiť museli, pretože inak by sme už asi k ostrovom neodplávali vôbec. Hodina totiž medzi tým dosť pokročila. Desať solov, ktoré sme zaplatili navyše, sme si potom opakovane chodili žiadať do cestovnej kancelárie, ale nikdy nám to neprešlo.

Vyšli sme teda na väčšiu loď. Po asi desiatich minútach rýchlej plavby sme dorazili k skalnému obrazcu na brehoch piesčitého polostrova Paracasu. Tomuto obrazcu sa hovorí  Candelabro de Paracas a o jeho význame sa toho veľa nevie. Existujú len domnienky, čo by mohol znamenať a prečo bol vytvorený. Podľa niektorých vyzerá ako svietnik, podľa iných ako kaktus. Časť vedcov sa domnieva, že bol vytvorený ako navigačný bod námorníkmi v pokolumbovských dobách, iná časť má za to, že Candelabro pochádza z obdobia predkolumbovského, aj keď jeho štruktúra nezodpovedá štruktúre slávnych obrazcov neďalekej oblasti Nasca.

Pri obrazci loď spomalila, aby sme si ho mohli prehliadnuť a vyfotiť a potom sa opäť rozbehla veľkou rýchlosťou. Vlny už v túto hodinu, blížiacu sa poludniu, boli asi meter vysoké, a pretože naše štvorica sedela na miestach na korme, užili sme si týchto vĺn, lámajúcich sa o bok lode, požehnane. Za chvíľu sme boli úplne mokrí, zasolení, ale tiež vysmiati. Cestujúci, sediaci vpredu, na ktorých morská voda zďaleka toľko nešpliechala, sa na náš účet náramne bavili. Nám to ale nevadilo, užívali sme si plavbu k ostrovom naozaj báječne. Chvíľami sme sa aj na svojich miestach postavili, aby sme si vychutnali tieto okamihy čo najintenzívnejšie.

Po chvíli sme uvideli skalnaté útesy, čnejúce z vody. Postupom času, čím viac sme sa k nim blížili, sme tiež počuli intenzívnejšie vtáčí krik a cítili čím ďalej tým viac páchnuce vtáčie guáno. Obchádzali sme zariadenie, ktorým sa trus operencov ťaží. Pred rozšírením umelých hnojív bolo tunajšie guáno, vyhlásené svojou vysokou kvalitou, veľmi intenzívne ťažené a vyvážané z Peru, mimo iných aj do Európy. S ťažbou boli ale spojené ekologické problémy a tak došlo po čase k určitým obmedzeniam. S érou umelých hnojív potom bola ťažba výrazne znížená, aj keď v tejto menšej miere pokračuje dodnes.

Keď sme sa teda dostali loďou priamo k ostrovom, obklopil nás kúzelný svet vtáctva – kormoránov, čajok, súl, pelikánov, chalúh, tzv. „inca birds“ a ďalších, medzi ktorými sa na rozpálených kameňoch povaľovali tulene a uškatce. Uvideli sme aj niekoľko tučniakov humboldtových.

Po približne 45 minútach obchádzania ostrovov sa loď vydala na spiatočnú cestu, ktorá bola opäť veľmi zábavná. Na pobrežie sme prišli úplne mokrí, slaní a spokojní. Šli sme sa potom hneď ubytovať do odporučeného chatového kempu. Jeho majiteľ Alberto bol veľmi sympatický a hovoril anglicky. Za jednu noc od nás požadoval 10 solov, čo bola veľmi príjemná cena. Ako náhle sme sa ubytovali a prezliekli, vydali sme sa na pláž na kúpačku v Pacifiku. Chvíľu trvalo, než sme našli vhodné miesto, pretože sme nechceli zostať veľmi blízko prístavu, ale ďalej od neho už bola pláž plná rôznych chalúh a rias. Nakoniec sme príhodné miesto našli a tam sa rozvalili. Postupne sme sa vystriedali v kúpaní. Pri plávaní mi nad hlavou lietali vtáci a niekoľkokrát sa stalo, že sa spustili tesne pri mne priamo do vody ako torpédo, že som až mala strach, aby si ma nesplietli s rybou a nezaútočili na moju hlavu.

Na ceste z pláže sme stretli Čecha, ktorý už nejakú dobu žije v Amerike a do Peru sa prišiel asi na dva týždne pozrieť na dovolenku. Bolo to príjemné stretnutie.  

Ďalšie ráno sme sa už len presunuli autobusom, ktorý jazdí asi v desaťminútových intervaloch do Limy, urobili veľmi krátku prehliadku mesta a odpoludnia odleteli do Prahy.

Naša mesačná cesta bola na konci. Úplne splnila, ba dokonca predčila všetky moje očakávania. Nech už čo do prírodných krás, ktorými táto prenádherná krajina priamo preteká, alebo do príjemnej party ľudí, s ktorými som cestovala, bavila sa, popíjala pivo Pilsner a hrala pre mňa novú a veľmi zábavnú hru Rošády.

Počas jedného mesiaca sme sa ocitli vo vysokých horách pokrytých ľadovcami, v horskom pralese, pri rozľahlých pamiatkach Inkov aj pozostatkami z obdobia kolonializmu, pri najvyššie položenom splavnom jazere sveta – jazere Titicaca. Pozorovali sme kondory pri druhom najhlbšom kaňone sveta, teda kaňone rieky Colca. Po prvýkrát v živote sme videli Tichý oceán, kúpali sa v ňom a kochali sa pohľadom na početné kŕdle morských vtákov aj stáda tuleňov a uškatcov, o maličkom tučniakovi humboldtovom nehovoriac. Zažili sme luxus Limy, Arequipy a Cusca, ale tiež chudobu Indiánov a žobranie malých detí, hlavne v Huaráze a jeho okolí.

Pokiaľ mi to osud dovolí, budem usilovať o to, aby som sa do Južnej Ameriky aj do tejto krajiny ešte aspoň raz navrátila.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: Zuzana Megerssová