Peru - môj splnený sen V.

Ešte v táborisku Llamacorral sme využili pekné počasie na odpočinok a desiatu. Ďalšia trasa viedla okolo dvoch jazier – menšieho, zarasteného a dosť špinavého jazera Ichiccocha a podstatne čistejšieho a väčšieho jazera Jatuncocha. Pri pochode okolo toho druhého už klasicky pršalo. Pepa s Markétou boli rýchlejší, my ostatní sme sa motali pozadu.

 

Dnes bolo cieľom prekročiť rieku Santa Cruz. Keď sme sa k tomu my štyria odhodlali (a to už sme videli našich dvoch kamarátov na druhej strane), bola rieka veľmi prudká a v každom priečnom profile aspoň v jednom mieste aj dosť hlboká. Vojta aj Milan síce mali určitú snahu o prebrodenie, avšak ani jeden z nich nebol úspešný. Po asi hodine otáľania sme sa teda neochotne odobrali späť po prúde, aby sme objavili vhodnejšie miesto pre brod. Také miesto sme našli a zdarne sa dostali na druhú stranu. Dozvedeli sme sa, že Pepa rieku prebrodil v mieste, kde my sme to nezvládli, ale že to nebol najlepší nápad, pretože sa pri tom dosť vykúpal. Tiež bol teraz zabalený vo všetkom oblečení, čo so sebou niesol a triasol sa zimou. V táborisku sme vyhľadali miesta bez kravincov, postavili stany, uvarili a zahrali si najobľúbenejšiu hru zájazdu – Rošády. Náš kemp s názvom Quishuar ležal v necelých štyroch tisícoch.

 

 

Tretí deň treku bol prehlásený za REST DAY. Rozhodli sme sa nechať všetky veci v tábore a vyraziť naľahko do base campu vrchu Alpamayo, ktorý je označovaný horolezcami za jeden z najkrajších vrchov sveta. Dosahuje nadmorskú výšku 5947 m. Na oblohe nebolo ani mraku. Pri počiatočnom prudkom stúpaní, ktoré šlo ale bez ťažkých batohov celkom dobre, sa nám začínali odkrývať úchvatné pohľady na okolité zaľadnené vrcholy hôr. Medzi nimi aj okúzľujúci Alpamayo a na druhej strane údolie hory Artesonraju (6025 m n. m.), ktorá je údajne onou horou, ktorá je v logu Paramount pictures obklopená hviezdičkami. Za prudkou cik-cak cestou bolo už stúpanie veľmi mierne.

V base campe (4300 m n. m.) sme si dopriali oddych a po chvíli pokračovali ešte ďalším výstupom k jazeru Arhueycocha. Bol to celkom zhon. Odhadovali sme, že to dáme tak za pol hodiny. Vojta bol však suverénnejší a prehlásil, že to zvládne na morénu, ktorá jazero ohradzuje, za päť minút. Odhady vyústili do stávky. Vojta sa vydal priamo hore nehľadiac na to, kade vedie cesta. Počínal si naozaj ako vrcholový športovec, no do päťminútovky sa nevošiel a na vrchol k jazeru dorazil až po šiestich minútach. Aj napriek tomuto obdivuhodnému výkonu, stávku prehral a to pre neho znamenalo, že bude musieť dnes variť večeru.

Jazero je naozaj nádherné. Má pravú ľadovcovú mliekovú farbu a sála z neho chlad. Aby nie, keď do neho ústi ľadovec a plávajú na ňom kusy ľadu. Zišli sme k nemu, aby sme sa pokochali a vymočili si nohy. Väčšina z nás by do tak ľadovej vody nič viac nestrčila, jediný Milan, ktorý si neskôr vyslúžil priezvisko „vorvaň“ sa ponoril do jazera úplne celý.

             

Výhľady boli ozaj uchvacujúce a to na všetky smery. Človek ani nevedel, kam sa pozrieť skôr. Ešte k tomu počasie vydržalo a bolo stále slnečno. Keď sa predsa len objavil nejaký ten mráčik, tak len preto, aby trošku zmenil vzhľad niektorého z okolitých velikánov a pridal mu na fotogenickosti. Zemepisná poloha v blízkosti rovníka sa nezaprie, pod Alpamayom, vo výške nad 4000 metrov, ešte rastú stromy, lenže kamenné moria, sneh a ľad začínajú až o niekoľko sto metrov vyššie.

Po zostupe dole k nášmu kempu sme zistili, že naše veci sú všetky tam, kde byť majú. Nikto nás neokradol ani napriek tomu, že by si bol vcelku polepšil. Horolezecké vybavenie, ktoré mali Pepa s Markétou, stany, spacáky, karimatky ani batohy sme so sebou k Alpamayu neťahali a mali sme o ne trochu strach.

Pretože bolo ešte celkom skoro a my sme boli všetci svieži a plní sily, rozhodli sme sa, že si trošku uľahčíme zo zajtrajšieho výšľapu do sedla, zbalili sme saky paky a vyrazili ďalej. Vystúpili sme ešte asi 200 výškových metrov, prešli veľkú lúku, na ktorej stálo už celkom dosť stanov (inak sme v horách veľa ľudí nestretli) a keď sme došli na pľac pod sedlom, ktorý sa nám páčil, rozbili sme tábor. Tentokrát už sa nejaké mračná zbehli, ale spŕchlo len minimálne a oblaky, osvietené zapadajúcim slnkom, poslúžili ako objekt našich fotoaparátov. Vojta uvaril na večeru všetko jedlo, čo ťahal do tej doby na chrbte, takže my sme sa napchali na prasknutie a on si odľahčil. Ako finále dnešného odpočinkového dňa sme si, už za tmy s čelovkami, zahrali Rošády. Zuzka sa veľmi nesústredila, pretože jej pohľad neustále skĺzal na južnú hviezdnu oblohu, kde hľadala rôzne súhvezdia a vyložene si to užívala.

 

 

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: Zuzana Megerssová