Peru - môj splnený sen IX.

Na jednej zelenej lúčke vedľa miestneho baru sme sa zastavili pôvodne iba na krátky oddych, ktorý sa nakoniec natiahol na niekoľko hodín. Keď sme sa konečne odhodlali, pokračovali sme ďalej pozdĺž rieky Santa Teresa na jednej strane a banánovníkov, kávovníkov, citrusov, dýň a podobne na druhej strane. Smer dedinka La Playa. Taktiež sme si po ceste už od rána pospevovali známu pesničku Vamos a la playa. Konečne sme došli na cieľové miesto. V tejto dedine po nás nikto nič nechcel, nikto nežobral. Takmer celú sme ju prešli a hľadali sme, kde sa utáboriť. Príliš jednoduché to ale nebolo a tak sa Vojta vydal na výzvedy. Za chvíľu prišiel späť s dobrou správou: nechajú nás prespať na dvore nejakého obchodíku. Jediná podmienka bola, že si tam dáme niečo pod zub. Po rozbalení stanov sme si teda objednali varenú sliepku. Príprava pokrmu trvala pomerne dlho – kuchárka musela úbohú sliepku najprv chytiť a zarezať.

Skoro ráno nás prebudila hlasitá, vtieravá a nepríjemná hudba. Vstali sme okolo siedmej a začali sa baliť, čo sa strašne páčilo miestnym, ktorí sa okolo nás vo veľkom počte zhromaždili a bezostyšne na nás čumeli.

Keď sme vyrazili, čakala nás dilema. Buď sme sa mohli vydať doľava, smerom na dedinu Santa Teresa alebo zabočiť vpravo do Llactapaty. Prvá z možných ciest vedie po ceste, ktorá síce nie je betónová, ale už po nej jazdia vozidlá. Ďalej má tú výhodu, že rieka Urubamba sa v jednom mieste prebrodí na nejakom smiešnom vozíku. Druhá cesta by nás viedla normálnou úzkou cestičkou, cez sedlo a prales pozdĺž výhľadu na Machu Picchu. Logicky sme zvolili druhú variantu a rozhodne sme to neľutovali.

Cesta po počiatočnej rovinnej epizóde dlhú dobu stúpala. Vlhkosť vzduchu bola pomerne vysoká a tak som sa dosť divila, ako dobre sa mi šliape. Stretli sme len tri čierne stonožky, inak nikoho. Sedlo, cez ktoré sme prechádzali, je zalesnené a vyzerá to tu ako naozajstná džungľa. Len mi trošku chýbala zver…nevideli sme ani obrie hady, ani pavúky, ani nič podobného. Len tie stonožky…

Za sedlom sa nám otvorili prvé výhľady na vzdialené Machu Picchu. O kúsok ďalej sme našli luxusný priestor na stanovanie. V tomto mieste sú aj kamenné ruiny, ktoré vyzerajú ako pozostatok nejakej inkskej stavby. Z nášho stanoviska sa otvárajú nádherné výhľady na pohorie Vilcabamba vrátane MP. Tam, kde cesta ďalej pokračuje, sa nachádza ceduľa, ktorá oznamuje, že asi desať minút klesania odtiaľ leží kemp. Postavili sme tu stany a vydali sa dole, aby sme v kempe nakúpili vodu, ktorá sa tu nikde nenachádza, a my sme jej už mali nedostatok. Bohužiaľ predávali iba pollitrové PET fľaše za nehorázne vysoké ceny.

Ráno, keď som vykukla zo stanu, tak som bola úplne okúzlená. Výhľady, ktoré boli aj včera večer nádherné, teraz poskytovali v skutku ohromujúci pohľad. Kombinácia dažďového horstva s rôzne sa prevaľujúcou oblačnosťou, to celé zaliate rôznofarebným svetlom vychádzajúceho slnka. Z diaľky na nás hľadel mohutný biely vrchol, ktorý sme neskôr teoreticky identifikovali ako môj milovaný Salcantay.

Zbalili sme si veci a zahájili posledný pochod tohto treku. Ako prvý sa na rad dostal dlhý zostup, ktorý prebiehal chlíľami až v ťažko znesiteľnom horku. Bola som šťastná, keď sme sa konečne dostali až dolu k rieke, kde sme sa mohli neďaleko pomerne veľkého a veľmi pekného vodopádu vykúpať. Po príjemnej pauze sme vyrazili ďalej.

Za bývalou hydroelektrárňou, ktorá bola zničená v roku 1998, sme sa museli zaregistrovať pre vstup do oblasti Machu Picchu. Po registrácii sme sa po krátkom šliapaní v nepríjemnej horúčave dostali ku železničnej trati, pozdĺž ktorej sme museli pochodovať niekoľko kilometrov. Nuda a šeď, ale prežili sme to a úspešne dorazili do Aquas Calientes, turistického mesta, z ktorého sa jazdí k neďalekému Machu Picchu.

Na lavičkách pri rieke sme založili stanovisko a Pepa s Milanom odišli povybavovať nevyhnutné – lístky na vlak (zohnali sme lístky až na vlak, ktorý išiel za dva dni, spoločnosť Inca Rail, 50 dolárov na osobu a 32 km), cestovné lístky a vstupenky na Machu Picchu (autobus 7 solov/osoba/jedna cesta, vstup 65 solov pre študentov s platným ISICom, dvojnásobok pre ostatných) a hostel (Los Caminantes – nič extra - 15 solov osoba/deň).

Keď bolo všetko zariadené a my ubytovaní, zašli sme do reštaurácie, kde sme po prvý krát ochutnali lamu alpaku. V postate tu majú z „lamoidných“ na jedenie iba tento druh, lamu ako takú, vhodnú na konzumáciu nie je možné zohnať.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Kubáčková